pohyb

Tri Anatómie Bytia

By on 11. augusta 2017

Tri Anatómie v kontexte Tekutého Tela

Tento text je do veľkej miery prekladom z knihy Life on Land, od zakladateľky a učiteľky Continuum Movement, Emilie Conrad. S úctou a rešpektom voči jej práci vkladám pár slov a viet z mojej vlastnej skúsenosti a praxe.

 Kultúrna Anatómia 

“Cultural Anatomy”

Naše Bytie v jeho celistvosti nie je len primárne fyzické. Tak isto nie je len mentálne, emočné  či spirituálne. Sme fúziou všetkých. Sme biologické bytosti s pocitovosťou, emóciami, snami, víziami. hlbokými vnemami na rôznych úrovniach. Niekedy neopísateľných slovami, ktoré máme obyčajne k dispozícii. Mnohí ľudia na planéte cítia, že sa nedá oddeliť od nášho bežného života ani mystérium duše a jej pradávna reč. Naše prežívanie tejto reality ovplyvňuje veľa faktorov. Jeden z najzákladnejších faktorov, ktorý výrazne vplýva na naše emočno-psychologické, ale aj naše spirituálne prežívanie, je stav nášho tela. Jeho štruktúra (forma), kvalita svalov, tkanív, orgánov, či kostí (hmota) a prúdenie energie v nej tvoria jeden celok. To všetko odzrkadlí kvalitu vedomia, ktoré je inkarnované do tela. Aj keď sa v celku podobáme jeden druhému, naše formy a štruktúry, určitá kvalita tela a hlavne vedomie, je pre každého veľmi unikátne. Ako opisuje Dr. Ida Rolf, záleží veľa na “expresivite ducha v priestore”.

Pri rozdelení a bližšom opise troch druhov anatómie, ktoré môžeme použiť pri práci s Tekutým Telom, by som rád začal práve s tou najviac viditeľnou, Kultúrnou Anatómiou. Pre väčší kontrast použijem prirovnanie anatómie Aborigincov alebo afrických Krovákov. Samozrejme zdieľame podobnosť základného dizajnu tela, hlava, dve ruky a nohy. Avšak v štruktúre a organizácii tkanív môžme nájsť veľa rôznych variácií. Štruktúra tkanív nemôže byť oddelená od prostredia, v ktorom sa telo pohybuje. Nemôžeme oddeliť telo od kultúry, v ktorej telo žije. Kultúru môžeme definovať ako zdroj, z ktorého všetko vyrastá. Vnútorne nás kultúra ovplyvňuje funkčne a emocionálne. Externe zase kultúra vplýva na náše životné prostredie, sociálne štruktúry a tradície.

Najjednoduchším príkladom môže byť rozdiel v chodidlách medzi človekom, ktorý chodí bosý po tráve, piesku, či skalách, a človek, ktorý chodí po betóne a má svoje chodidlo výrazne formované  topánkou. Ak by sme sa z bližšia pozreli na nohu afrického domorodca, najpravdepodobnejšie by sme videli širšie rozdelené palce, čo ovplyvní svaly a kostičky v chodidle, a tým pádom aj lýtkové svaly, a tak ďalej až k lebke. Tvar a usporiadanie chodidla ovplyvní celú organizáciu štruktúry človeka. A nie len ten fyzickej, ale aj emočno-psychickej kognitívnej štruktúry.

Pre ďalšiu perspektívu Kultúrnej Anatómie si môžeme zájsť do oblasti pôrodov a vývoja novorodenca. Napríklad, ak nebol hneď po narodení poskytnutý bonding a spôsob privítania novorodenca na tomto svete nebol láskyplne ošetrujúci, dieťa sa nemusí cítiť v bezpečí a môže mať vnem, že je nevítané. To s veľkou pravdepodobnosťou môže mať za následok, že sa dieťa “nezakotví” na povrchu zeme, nebude cítiť napojenie, bonding, s Planétou Zem. Koža sa môže stiahnuť ďalej smerom od palcov , akoby človek váhal, či sa má dotknúť zeme. Klenba bude výrazne vytiahnutá smerom nahor od povrchu zeme, koža na chodidle napnutá, a celkový “energetický pocit” vysiela správu, že koža nechce pristáť na zemi.

Všetci poznáme ľudí, ktorí sa nám môžu zdať, že nie sú “úplne tu”, javia sa, že sú “spaced out”, “vystrelení” niekam inde, veľmi vágni. Najviac pravdepodobné, že ich Bytie zažilo v svojom živote nejakú silnejšiu výzvu, alebo traumu, a títo ľudia nie úplne “pristáli” na Planéte Zem. Začiatok takejto výzvy môže prísť už veľmi skoro pri vývoji telesnej štruktúry. Uvediem jeden prípad, ktorý s nami zdieľal Tav Sparks v rámci práce s telom, “bodywork”, ktorý je základým kameňom Grof Transpersonal Training. Tav má viac ako 30 ročné skúsenosti ako facilitátor holotropného dýchania. V kontexte témy disocsiácií nám hovoril o jeho dobrej priateľke, umelecky založenej  úžasnej žene, ktorá však bola väčšinu svojho života disociovaná. Jej psychosomatický príbeh začal už veľmi skoro pri tvorbe jej tela v maternici. Mala inú krv ako jej matka. Ak embryo má inú krvnú skupinu ako matka, tak sa začne pre plod hneď od začiatku “vojna svetov”. Vonkajší “vesmír” je nehostinný a zdá sa útočný. Organizmus dostáva  biologické “nepriateľské” signály. Ako postupne a pomaly vedomie obsadzuje štruktúru tela, vznikajú v oboch prípadoch stopy. Tak ako v tele, tak aj vo vedomí ostávajú stopy po tejto “archetypálnej vojne svetov”. V joge sa takéto  otlačky do tela a tým aj do vedomia nazývajú samskary. To môžu byť pozitívne, ale aj negatívne zážitky tela a vedomia. Od absolútného počatia a snáď ešte ďalej. Ak je v tele veľa negatívnych stôp, psyché sa nebude časom chcieť dotknúť týchto intenzívnych tém. Je to prirodzené pre prežitie. Avšak vo veľkej miere to bude znamenať, že nebudeme úplne napojený na život samotný. Život je vo veľkej miere hmotný a fyzický.

Táto žena, mala veľké tendencie “ulietať” pri sebemenšej relaxáxií, či dychovom cvičení. Počas holotropného dýchania bola veľmi často “von”. Raz až tak, že vznikla okolo nej panika. Jej telo nejavilo očividné známky života. Jej dych a tep boli nenahmatateľné. Tav Sparks neukázal druhým ako sa veľmi bojí, a šiel do procesu s ňou tak ako cítil, že má a zostal s ňou tak dlho ako potrebovala mať tento zážitok. Po nejakom čase sa vrátila naspäť. Všetci naokolo si vydýchli, a hlavne Tav.

Disociácie môžu mať základ v rôznych príčinách, cez fyzické či psychické násilie, zlé emočné zaobchádzanie vo výchove, ťažké operácie, alebo prenatálne, či pôrodné výzvy. Je to naozaj veľká téma, ktorú teraz nechcem rozoberať viac do detailu. Moja prax a prieskum mi však ukázali, že sme ako spoločnosť výrazne disociovaní a žijeme veľa krát v nevedomých “tranzoch”. Ďaleko od ukotveného a vedomého prežívania tela. Súčasná situácia naznačuje, že mladšia generácia sa technolóģiami, ale aj vďaka málo podpornými rodinnými vzťahmi, viac k telu nepribližuje. Trend je ísť “von”. Akoby chytení niekde medzi dvoma svetmi. To prečo má naš duch určitú fyzickú expresivitu, môže mať naozaj veľa dôvodov.

To ako sa prejavuje náš duch v priestore pomocou pohybu, určuje vývoj a organizáciu štruktúry. V rámci Kultúrnej Anatómie máme všetci zapísané mnohé pohyby, ktoré sú zamerané na výkon, organizácia tkanív nasleduje špecifické úkony. Sekvencie a organizácia pohybu sú veľmi priame a nejdú sa vedomo “túlať” a skúmať uprostred určitej danej úlohy. Tu sa tvoria druhy pohybu, ktoré sú potrebné pre mód prežitia. Tento mód prežívania reality je u nás veľmi dominantný.

Charakteristikou našej Kultúrnej Anatómie je potreba pre opakované pohybové vzorce. Akonáhle je pohybový vzorec zapísaný v tele, je seba-opakujúci. Nepotrebuje už vedomé zapájanie sa do procesu. Veľmi jednoduchým príkladom môže byť umývanie zubov. Ak si pravák, skús to s ľavou. Pri ľavej ruke potrebujeme byť omnoho vedomejší pri vytváraní pohybov ak chceme dosiahnuť výsledok podobnej kvality, akú dosiahneme druhou rukou. Ďalší príklad pohybov vzorcov si môžeme uviesť to, keď sme na túre horách. Pohybový vzorec slúži potrebe robiť kroky vpred a prispôsobovať sa terénu. Zatiaľ čo v mysli môžeš procesovať veľa iných myšlienok zameraných na niečo iné. Toto je multitasking na tej najzákladnejšej úrovni.

Skús si teraz na vlastnom tele jeden ďalší príklad: zdvihni ruku a všimni si, že ruka s najväčšou pravdepodobnosťou pôjde tým najviac poznaným vzorcom. Veľa krát počas workshopov, či tréningov, niektorí ľudia idú automaticky do známych jogových pozícií, tanečných alebo tai-chi cvičení, aj keď spoločné zadanie pre skupinu je skúmanie nových pohybov. Akonáhle sa zapojí automatický vzorec, naše vedomie nemusí byť už prítomné. Vzorec vykoná to, na čo bol naprogramovaný v minulosti.

Samozrejme, pohybové vzorce sú veľmi potrebné pre udržanie života, a bez nich by sme sa každý deň stáli pri umývadle v kúpelni a vymýšlali triky ako si umyť zuby. Ale pohybové vzorce môžu byť aj pasca – ak sú silno imprintované do systému, môžu začať dominovať. To môže byť obmedzujúce nielen naše fyzické telo , ale aj pre našu emocionálnu krajinu. Špeciálne ak ide o mechanizmy, ktoré zabraňujú rieke životnej energie prúdiť a blokujú príležitosti pre liečenie a obnovu.

V tejto dobe sa dá veľmi ľahko odpozorovať jeden spoločný vzorec pre nás mnohých. Preťaženie prednej línie tela. Či už je to prílišnou únavou, šoférovaním, dívaním sa do počítača či mobilu, veľa čítania, životnou rezignáciou, obrannou pozíciou tela alebo tým, že sa ženieme príliš vpred. Dôvod môže byť naozaj veľa a u každého je to individuálne. Fyzické zaťaženie tela a naša pozornosť je primárne vpredu. Dominantné pohyby zaťažujú vo výraznej miere tkanivá, vytvárajú kompresiu a v štruktúre tela tak neostáva dostatočný priestor pre plný dych. Priepustnosť tekutín v tkanivách si môžeme, pre lepšie pochopenie, prirovnať k  situácii na festivale, kde sa tisíce ľudí snažia prejsť malú bránu. Ak by sa dav zasekol v malom priechode, tak každý človek bude mať len veľmi málo osobného miesta pre voľné dýchanie. Možno si niektorí pamätáte tragické udalosti z Berlína na elektronickom street festivale Love Parade . Takýto obraz  zhustenia nám môže pomôcť si vyzualizovať, ako sa tekutina musí “predierať” tkanivami, ktoré sú vo výraznej kompresii.   Prílišná organizácia štruktúry tela v prednej línii tela, bude taktiež určovať rozsah pohybu dychu a jeho celkovú mobilitu. Jedným z účelom praxe bojových umení, alebo jogy  je vytvoriť v tele priestor pre prúdenie energie, a tým aj živín. V scenári prílišnej kompresie je ťažké hľadať kvalitný výdych. Aj v praxi jogy, nádych nie je tak dôležitý ako samotný výdych. Ten vytvorí priestor pre to nové. Keď pôjdeme na úroveň tekutín v tele”, až do bunkového levelu, základu biologického života, tak v kontexte respirácie bunky a výmeny “gélu” nebude prebiehať kvalitná výmena s vonkajším prostredím. Táto istá informácia prebieha v celej uzavretej nádobe, ktorou je naše telo. Ak by sme  si predstavili, že festival, kde sa zasekne veľa ľudí v priechode medzi dvoma priestormi, sa odohráva vo vnútri v hale, kde sa nedajú otvoriť okná, tak táto analógia nám môže pripomenúť pocit v našom hrudníku keď sa mnohí z nás chcú zhlboka nadýchnuť. Ako by v našej hrudi bolo niečo neprístupné, neotvorené a stlačené. Práca s Liečivým Dotykom, ktorý sa používa napríklad v kranio-sakrálnej terapii, Rolfingu či liečivých bojových umeniach, prebúdza respiráciu tkanív a buniek. Do rieky nášho bytia je s citom a určitou láskavou intimitou pozvaný Dych Života.

Naše adaptatívne pohybové vzorce sú silno ovplyvňované štýlom dychu. Naše tkanivá sú usporiadané podľa našej bio-grafickej histórie, emocionálneho života, mentálneho, či duchovného prežívania reality. Náš dych sa prispôsobí tomuto usporiadaniu štruktúry. Ak som sa naučil zadržiavať dych počas stresujúcej alebo ohrozujúcej situácie, tak zrejme moje ramená a trapézy veľmi stvrdnú, a budú brániť prúdeniu dychu do hornej časti hrudníka. Čím častejšie zažívam takúto emočno-fyzickú reakciu, tým pravdepodobnejšie sa moje tkanivá usporiadajú do obrannej pozície, čo bude moja forma obrany pred stresom či nebezpečím. Tento návyk bude zabraňovať voľnému prúdeniu dychu a tým aj živín v mojom tele. A samozrejme, v kontexte neuroplasticity, bude vytvárať silné neurónové prepojenia obrany v mojom mozgu.

Čím viac používam u seba, alebo s ľudmi, s ktorými pracujem, pohybové situácie v pároch, tým viac som presvedčený o dôležitosti interakcie jeden s druhým. Napríklad, v bežnej praxi jogy, ako ju zväčša poznáme, sa ide veľa  krát veľmi dovnútra, čo je samozrejme dôležité. Ale ak to bude vzorec, môže to byť pasca. Vo svojej praxi je vhodné ísť oboma smermi, interne a externe. A na externú prax potrebujeme partnera. Človeka, ktorý je s nami ochotný zažívať rôzne situácie a hrať sa so stresovými situáciami a spoločne vytvárať v tele a emóciách nové možnosti. Týmto spôsobom “prepisujeme” aj svoje neuróny v mozgu a vytvárame nové, zdravšie pohybové ale aj psychické návyky. Momentálne sa veľa systémov na planéte prepája. Pre mňa osobne, kombinácia experimentálneho tanca a bojových umení je skvelý spôsob ako nájsť veľa pohybových výziev s obrovským rozsahom a pohybovými možnosťami.

Pohyb je nepriateľ strachu. Ak sa odvážime pohnúť inak ako sme zvyknutí, môžu sa nám otvoriť aj nové možnosti pohybu v živote. Roztopia sa ľady. Uvidíme viac možností a nebudeme sa toľko  bať vykročiť novým smerom. Zamrznutie v pohybe je v zvieracej ríši spôsob ako zostať neviditeľným pred ďalšími zvieratami, v našom prípade ľuďmi. Ak sa rozhodneme byť videní vo svojej nedokonalosti, otvoriť miesta kde nie sme pohybovo zrovna moc doma, energia začne prúdiť “novými korytami riek” a s tým sa otvára aj liečenie na mnohých úrovniach. Ako som skúmal svoje vlastné problémy s dychom, nachádzal som v hrudnom koši pre- a postnatálne adaptívne vzorce, a toto určovalo štruktúru, v ktorej som býval a dýchal. Škrtenie pupočnou šnúrou pri pôrode, astma, časté domáce násilie, zamrznutia, či úteky uprostred noci, strach zo smrti blízkych, to všetko zanechalo v mojom hrudníku stopu vydeseného dieťaťa. Schopnosť nadýchnuť sa bola akoby “začarovaná”. Ide o to sa rozhodnúť a pomaly, postupne roztopiť ľady v štruktúrach a pozvať do kostí a tkanív pohyb a dych, alebo zamrznúť v strachu a byť často mimo tela.

Adaptívne pohybové vzorce, ktoré vznikajú v skorom veku, ako vrodený mechanizmus, dominujú  pri pohybe nášho života. V západnej kultúre zažívame neustále prílišnú kompresiu prednej línie tela, či už pozeraním televízie, používaním počítačov, čítaním, šoférovaním, atď. Naše oči držia 80% tenzie svalov v našom tele. Opakovaná silná pozornosť očí dopredu bude hnať svaly dopredu. Tento ťah môžeme navnímať aj uprostred noci pretože táto tendencia “byť vpredu” je počas našich dní veľmi dominantná. Ak zažívame túto tendenciu byť v priestore viac vpredu veľmi často, naše tkanivá sa tomu začnú prispôsobovať. Niečo podobné, ako sa stane stromu na vrchole kopca, kde fúka dominantne vietor jedným smerom, konáre ale aj celý kmeň sa prispôsobia smeru vetra, ktorý prevláda. Keď s klientom začíname pracovať v rámci Integrálnej jogovej terapie, napríklad, na probléme s platničkou, nedám mu hneď na začiatku zostavu cvikov. Neučím primárne stabilizovať telo. Čo ma zaujíma ako prvé je tento “vietor vedomia”, ktorým sa najčastejšie necháme zaviať. A na takúto prácu potrebujeme mať hlbší sebavnem a schopnosť udržať si ho. Nielen mať otvorený komunikačný kanál s vlastným telom, ale mať aj určitú flexibilitu vedomia a zručnosti.

Ak chceme zmeniť “smer vetra” a vyformovať tkanivá, musíme zmeniť aj to, ako umiestňujem svoju pozornosť v priestore. Naučiť sa všímať si na sebe akú mám interakciu s okolitým svetom. Pre mňa joga nie je o flexibilite tela, ale skôr o flexibilite vedomia a zručnostiach v činoch. To je aj jedna z jej prastarých definícii. Flexibilita tela mi nepomôže k reálnej zmene fyzicko-emocionálnej štruktúry ak pravidelne nepracujem aj na flexibilite vedomia. Naša tendencia byť vpredu je taká silná, že sa ťažko “vypína” aj pri relaxácii. Táto dlhodobá tendencia byť vpredu, byť pripravený na akciu, vedie ku kolapsu. A kolaps nie je ani zďaleka relaxácia. Pred mnohými rokmi keď som začínal s meditáciou a jogou, čo je pre mňa jedna a ta istá vec, tak som natrafil na jeden skvelý výrok. K väčšiemu záujmu o jogu ma inšpirovali hlavne Red Hot Chilli Peppers. Na jednom ich videu sa dá nájsť aj ich dobrý priateľ, praktikant pohybu a meditácie, enviromentalista, známy herec, Woody Harrelson. Okrem iných zaujímavých vecí, tam spomenie aj veľmi jednu dôležitú vec, ktorú si doteraz sám sebe často pripomínam. S jeho veľmi uvoľneným výrazom v tvári hovorí: “It is ALL about learning how to relax.” – všetko je o tom, ako sa naučiť relaxovať. Táto veta mi po rokoch dáva čoraz väčší význam. Moja dobrá priateľka z Prahy, skvelá jogová terapeutka a učiteľka, mi pri jednom rozhovore s jej veľmi nežným a starostlivým hlasom povedala. “Martin, všetci tí ľudia prídu na moje hodiny, a chcú veľmi cvičiť. A ja by som ich proste najradšej hneď položila na zem, prikryla dekou, a nechala ich nech sa len poriadne vyspia.” Táto veta mi dáva v kontexte dnešných dní veľký význam. Náš nervový systém zažíva kolaps. Čoraz viac ľudí je vyhorených a paradoxne, čím ťažšie je zažiť naozajstný hlboký pocit vyrelaxovanosti a uvoľnenia v našich bežných dňoch. Akoby sa tam strácal na to čas, priestor, možnosť. Ak sa nám zdá, že nám niekto ukradol náš vlastný čas, je dobré si ho vziať naspäť. Náš nervový systém a štruktúra v ktorej dýchame, nádoba v ktorej cítime a myslíme, nám bude veľmi vďačná.

Pohyby smerom dopredu sú prirodzene vybrané ako energeticky najúčinejšie. Ísť priamo za cieľom je najefektívnejšie. Vziať si niečo krúživým pohybom, bokom, alebo zo zadu, je neefektívne a čas konzumujúce. Sekvenčné pohyby nám umožňujú dosiahnuť naše ciele s tou najmenšou námahou a časovým rozsahom. Pohyb, ktorý je sekvenčný nám umožnuje predpokladať výsledok, čo nám dáva pocit kontroly nad našim životným prostredím a pridáva na schopnosti prežiť. Tento druh pohybu vo veľkej miere opisuje, čo môžeme nazvať Kultúrna Anatómia.

Kultúrna Anatómia sa začne vyvíjať akonáhle sa objavíme na tejto planéte. A tým sa počíta už náš pobyt v “tekutom vesmíre”, kde strávime prvých 9 mesiacov svojho života. To ako sa rozvinie naša Kultúrna Anatómia záleží na okolnostiach. Iné to bude v maternici matky, ktorá žije na horách a je  o ňu láskyplne postarané, a iné to bude v maternici ženy, ktorá zažíva bombardovanie a genocídu. Dôležitým faktorom ďalej bude aj to, ako sme boli porodení, ako sme sa cítili “v novom vesmíre” privítaní, a potom ďalej, v akom prostredí naše telo vyrastalo. To všetko bude vplývať na naše tkanivá a rozvoj psyché. Takto postupne, krok za krokom, vznikajú naše adaptabilné vzorce.

Naše zdedené potreby pre prežitie uprednostňujú odstránenie všetkých zbytočných možností, ktoré by mohli priniesť možné riziko. Možno tým, že naši predkovia zažívali veľa opakovaných nebezpečných situácií, vznikla určitá obsesia redukovať risk a túžba kontrolovať svoje prostredie. Predstav si tú úľavu, aké to muselo byť, keď sme zistili ako sa dajú sadiť semienka do zeme a mohli sme sa tak viac usadiť z nášho nomádskeho lovecko-zberačského spôsobu života, predpokladať naše zásoby jedla a viac sa uvoľniť. Hlad je niečo, čo nás veľmi formuje a spôsob prežitia je náš dominantný mód, v ktorom žijeme doteraz. Či vedomo, či veľmi podvedomo. Vyspelé a veľmi inteligentné marketingové spoločnosti sú si tohto mechanizmu dobre vedomé, a vedia, že nastimulovať tento mód prežita je zaručený úspech k vyššiemu predaju. Tento mód nám je od malička doslova vštepovaný z každej strany.

Všetky anatomické štruktúry fungujú ako celok a ten sa prispôsobí podľa životných okolností. Ak si napríklad zlomíme členok, to si vyžiada od tela aby hľadalo “kompenzačné” mechanizmy pre ďalšie fungovanie štruktúry. Tieto mechanizmy ovplyvnia celé telo. Budú sa zapájať nové skupiny svalov, ťažisko sa môže mierne presunúť, a vzniknú nové “slabšie” miesta.

Prenesenie pozornosti dopredu, pohyby určené na výkon a efektivitu, preťaženie prednej línie, to všetko reflektuje nastavenie súčasnej doby. Gravitácia, navzdory všetkému vedeckému výskumu,  zostáva mystériom. Avšak z pohľadu tekutiny môžeme pozorovať určitú kvalitu. Tekutina v rámci nášich tkanív potrebuje určité podmienky na to, aby vedela vytvoriť vhodnú hustotu vo svaloch. Tým sa naše telo udržuje vzpriamené. Svaly sú váčky vo váčkoch, a tie sú plné vody, alebo vo forme “gelu”. Priestor medzi molekulami vody sa konsoliduje, spevňuje, tvorí väčšiu hustotu. Svaly si môžeš predstaviť ako harmoniku plnú vody. Ak je “spevnenie tekutiny” naozaj optimálne, telo drží vzpriamenú pozíciu samo. Každý už snáď zažil kedy sa nám ťažko sedí, či stojí. Ak je tlak a vlna tekutín vo svaloch optimálna, telo podporuje samé seba. Ak nám chýba tlak v svaloch a dutinách tela, tak vzniká niekde v tele, ale aj psychike, nerovnováha. Napríklad, s tlakom v tele pracuje aj čchi-kung. Ten na zvýšenie tlaku v brušnej dutine, ako jeden z mnohých cvikov, používa drepnutie si na zem. Joga používa dychové techniky, bandy, zádrže dychu. Kranio-sakrálna terapia podporuje v svaloch a kostiach Dych života. V svaloch je tak podporená a vzbudená väčšia pulzácia vody, jej hutnosť a prúdenie, a tak skupiny svalov vedia medzi sebou lepšie komunikovať a vzájomne tak podporovať telesnú štruktúru.

Galvanizácii tekutiny môžeme rozumieť ako nabudeniu, premiešaniu, rozčerenie tekutiny do aktivity. To sa deje podľa podmienok. Naša tekutina v rámci tkanív sa mobilzuje tak isto, ako by sa mobilizovala akákoľvek komunita, ak by bolo treba čeliť výzvam. Ak práve teraz začalo horieť tam kde sa nachádzaš, keď čítaš tieto riadky, tvoje telo by sa rýchlo zmobilizovalo. Telo ma svoje chemické a iné mechanizmy ako rozčeriť “vodu do aktivity”. Zaktivizovanie tela počas výzvy však znamená zhutnenie a vyššiu kompresiu, ktorá trvá počas časového obdobia hrozby, alebo výzvy. V tkanivách môžeme zaznamenať viac hustoty a zvýšenú rigiditu. Čo nie samo o sebe žiaden problém. Problémom sa to stáva vtedy ak je to často opakované a stane sa to vzorcom.

Tým, že sa naše živočíšne vedomie vyvíja aj logickým smerom, zatiaľ čo sa hýbeme na našej  planéte, môžeme vedomo preskúmať viaceré vzťahy s gravitáciou. Napríklad, pritom ako sedíme na stoličke, môžeme naše telo otvoriť mnohými rôznymi uhlami, vektormi, čo umožní nášmu telu nielen užiť si uvoľňujúcu dekompresiu, ale zároveň aj hravo preskúmať nové možnosti v rámci pohybu. Pokúsiť sa preskúmať viacero podporných bodov  v rámci gravitácie, nie len z našich nôh. Takéto rôznorodé preskúmavanie úhlov pohybu, gravitácie a viacerých možností podpory, vytvára nové možnosti pohybu a posúva nás tak ďalej v evolúcii pohybovej farebnosti.

Lineárne tkanivo

Naše mozgy sú tvarované našou skúsenosťou, a ako náš mozog reaguje na podnety, to zase ovplyvňuje ďalšiu a ďalšiu skúsenosť. Keď sa pozrieme na to, ako cvičíme v gyme, môžeme si všimnúť, že vo väčšine prípadov sa hýbeme lineárne, skracujeme a predlžujeme sval. V bežných cvičebných zostavách nájdeme len málo pohybových variácií. Ak niekto dvíha jednoručku, tak jeho trup sa takmer nehýbe. V konvenčnom lineárnom pohybe, obmedzíme pohyb torza aby sme tým stabilizovali pohyb paže. Nohy sú taktiež pevné a takmer nehybné. V takomto prevedení sa spôsob pohybu stane veľmi segmentovaný. Môžeme povedať, že sa nedívame iba na pohyb, ale aj na druh informácie, ktorá sa ukladá v systéme.

Táto informácia zahŕňa myšlienku v širšom zmysle slova. Opakovaný hore-dole pohyb v  takýmto  segmentovaným spôsobom by bol pre Aboriginca, ktorý nebol nikdy vystavený strojom, cudzí a neznámy. Človeku, ktorý žije v prírode by takýto pohyb v takom počte opakovaní nerobil.

Opakovaný lineárny pohyb je v podstate “stále prúdenie tej istej informácie”. Štýl opakovaného lineárneho pohybu bol silno ovplyvnený a tvarovaný Priemyselnou Revolúciou, kde pracovníci v továrni opakujú ten istý pohyb znova a znova dookola, podobne ako to robia stroje s ktorými pracujú.

Je zaujímavé si všimnúť, že príliš veľa mechanického pohybu súvisí s “mechanickým myslením”, čo znamená veľmi doslovné, presné a konkrétne. Avšak, to neznamená, že takýto spôsob pohybu, či myslenia nemá hodnotu. Samozrejme je to vo veľa prípadoch veľmi užitočné a praktické. Avšak, opäť, ak je to prehnane opakované, stane sa z toho vzorec a je možné, že aj pohybová, či mentálna pasca. Pohyb sa stane veľmi “lokalizovaný”, čo znamená, že aj informácie, ktoré budú schopné sa k nám “dostať” budú limitované. Takéto “lokalizované” myslenie prestáva vidieť a počuť “väčší obraz”. Takéto lineárne pohyby usporiadavajú a spájajú molekuly, ktoré sú organizované podporiť mód pohotového prežitia.

Chcel by som poukázať na základné zdedené výhody a dary toho, keď nie sme tak efektívny a priamy. Pre mňa jednou z tých najzaujímavejších výhod je kreativita. Tá existuje v medzerách medzi bežnými činnosťami, ktoré bežne robíme. Kreativita je nepriama a len veľmi zriedka ide priamo dopredu, pretože kľučom ku kreativite je “zastavenie sa”. Vtedy môže “vzniknúť to neočakávané”. Yang sa rodí z jinu, a kreativita prichádza zo schopnosti dovoliť si byť zraniteľný.

Prílišná potreba predvídať veci zadusí rast kreativity. Potreba vedieť ako to bude, predvídať, je tendencia ku kontrole nad vecami. Može to byť nad telom, udalosťami, alebo životným prostredím. Kreativita je “krajina neznámo”. Príliš veľa predvídateľnosti v našom živote nám znemožní cítiť a užiť si túto krajinu. Ak chceme aby kreativita rástla, je potrebná “voľná-hra” kombinovaná s prítomnou a bystrou mysľou. V kontexte praxe pohybu je na to skvelý Play-fight, kombinácia bojovných umení a rôznych štýlov tanca, či akéhokoľvek, rôznorodého – silového, či veľmi jemného, ale hlavne vedomo-hravého pohybu.

Primárna Anatómia 

“Primordial Anatomy”

“Žijúce pole je oveľa viac sofistikované, čo sa týka elektrických energií, ako elektrické energie nečinných polí. Tieto elektrické energie vyžarujú z malých do ešte menších jednotiek: bunky,  molekuly, atómy a častice. Hustota tkaniva pomáha určiť frekvenciu a vzorec uvoľňovanej energie. Husté tkanivá ako kosti, alebo šľachy, reprezentujú pomaly hýbajúcú sa energiu, s nižšou, “lenivejšou” frekvenciou. Zatiaľ čo ľahšie tkanivá, ako napríklad nervy a žľazy, produkujú viac ľahkú, rýchlejšiu, vyššiu, viac dynamickú frekvenciu.

 …Môžeme sa domnievať, že čím viac je pole tekuté, tým je tam viac interakcie. Čím viac je tekuté pole, tým je viac prístupných informácií.”

-Dr. Valerie Hunt, Infinite Mind

Hovoriť o “vzdúvajúcej sa anatómii” je veľmi zaujímavé, avšak pre niekoho sa to môže zdať občas až radikálne, pretože v konvenčnom ponímaní pohybu sa o jej existencii vôbec nevie. Určité školy kung fu, čchi kungu,  tai-chi, jogy a meditácie o tom hovoria. Avšak veľa krát sú tieto informácie zahalené do rúška mysticizmu, alebo veľkej pokročilosti praxe určený pre mníchov. Mne osobne, ale aj mnohým iným, sa však zdá, že veci môžu byť aj jednoduchšie.

Máme tu pohyb, ktorý má možnosť nasledovať vektory pohybu všetkými smermi, s tisíckami možnými kombináciami. Pohyb, ktorý má viacero vrstiev. Len podotýkam, že naše telo hyper-inteligentný komplex tvorený vrstvami a dutinami. V Taoistických textoch nájdete zmienky o mikro a makrokozme. To čo nájdeme v tele, nájdeme aj vonku. A naopak.

Napríklad v rámci jednej vlny v mori vieme nájsť viacero ďalších prúdení. A samozrejme, že aj v kontexte ľudského tela je veľa rôznych prúdení, hlavne v rámci torza. V ponímaní vzdúvajucej sa anatómie, torzo sa hýbe ako jedna expresívna sieť, bez rozsegmentovania pohybu tak, ako to môžeme vidieť vo väčšine cvičebných programov v gymoch. Komplexita vedomých tekutých pohybov je veľmi výživná pre neurálnu sieť a pre informácie, ktoré sú ňou vedené. Hlbšie kontaktovanie tejto vlny nás prináša do embryonálneho stavu, keď sme boli ešte menej vyformovaný, a kde bolo veľa energetickej hojnosti a “rozkvetu”.

V konvenčnom pohľade sú vzdúvajúce sa pohyby nie až tak efektívne. Pre narúbanie dreva, či nanosenie vody budeme využívať viac efektívne, priamejšie pohyby. Aj keď Šaolinský mních bude zametať, nosiť, zdvíhať či rúbať iným spôsobom, ako človek, ktorý sa intenzívnejšie nezaoberá telom a vedomím. V technikách Kung-fu nájdeme veľa pre-natálnych a oceanických pohybov.

Aj keď vzdúvajúci sa pohyb nemusí dávať veľký zmysel pre bežného človeka, hlavne ak je jeho systém “zapnutý” dominantne v móde prežitia, avšak vedomá práca s Vlnou má veľmi liečivý a regenerujúci účinok. Vzdúvajúci sa pohyb môže byť videný ako pohyb “gélu” bunky. Vlnový, alebo nepredpokladaný pohyb vytvára bohaté možnosti pre výmenu Informácií, ktoré sú základňou pre tvorbu a udržanie života. “Roztopenie sa do beztvarého bytia”, živočích, ktorý vo svojom vzdúvajúcom sa tanci čaká na informáčný impulz, ktorým sa raz vydá. Možno za 3000 rokov, možno za 3 milióny rokov. Je to bezčasový spôsob kontaktovania svojej základnej, prvotnej, prapôvodnej anatómie. Tento spôsob vedomého tekutého pohybu je príležitosť pre pozvanie regenerácie do nášho tela a zdravej, čírej mysle do našich dní. Všetko to “povstanie z mŕtvych”, “znovuskriesenie” hmoty sa deje v “pohybe posvätnej vody”.

Primárna Anatómia rekapituluje a zachytáva prapradávnu atmosféru mora, hoci aj keď pohyb sa deje už na súši v našom tele. Naše vnútorné more nás privádza k Zdraviu, informačnej pôvodnej matrici. Naša pozornosť už necestuje toľko v časopriestore, ale je viac “zavesená na vlne”. Pozornosť si surfuje. To isté učil Gautama Siddharta, ktorého ľudia začali prezývať Buddha.  V rámci meditácie Vipassana, sa takéto surforvanie vedomia na vlne nazýva “dynamic concentration”, dynamická koncentrácia. Praktikant jogy by povedal snáď, dynamické drishti. Pri vnútornej práci s vlnou, naša pozornosť sa už toľko netúla, nie je tam už multi-tasking, pohyby už nepredpokladáme,  a naše módy prežitia prestávajú byť dominantne aktívne. Pocitovosť v tele sa stáva plnšou, slastnejšou, hladivejšou, erotickejšou. Od vitality života a energetického rastu sa eros nedá oddeliť. Je to prazákladná energia tejto reality, ktorá “hýbe svetom”. Verím, že je zdravšie si túto energiu užiť, ako sa zahanbene tváriť, že neexistuje.

Toto pozorovanie vlny môže pripomínať kaleidoskop, hru fraktálov, surfovanie na vlnách rôznych veľkostí, rytmu, sily, hutnosti, tempa, … Kvalita pohybu zahŕňa rôznu veľkosť, rozsah a rytmy – od chaosu, cez harmonickú vlnu, či poetické ticho.

Ako pokračuje ponorenie sa do tekutosti, je nám ponúknutá zmena atmosféry s rôznymi druhmi citlivosti, pocitovosti a senzibility. Tak ako keď sa vznášame vo vode, naše telo sa môže zdať ľahšie a priestor, sa zdá byť pevnejší a energeticky cítime, že sa dá oň oprieť. Podobné vnemy môžeme zažiť napríklad v plnosti a jemnosti  Tai chi. Naše telo sa vznáša, špirálové prúdenie v našich tkanivách vyživuje naše bunky.  “Rozčerenie vody”, ktoré je nutné pre aktivizáciu prúdenia Dychu Života, prináša ľahkosť do nášho tela a výrazne ovplyvňuje harmonizáciu našej emočnej krajiny. Objavujú sa vesmírne motívy, postavy či archetypy. Tekuté správy vody prinášajú prazákladné informácie.

Postupné roztápanie štruktúru z gélu do roztoku sa deje čoraz viac na makro-úrovni pritom ako sa naša štruktúra stáva viac prepojená, komunikujúca pomocou vlnovej esencie vody.

Cvičenie: práca so stoličkami-každá končatina “ovláda” jeden nestabilný predmet)

Kozmická Anatómia

Vstúpenie do Kozmickej Anatómie predstavuje úplne inú výzvu ako predošlé anatómie. Pri tejto anatómii kontaktujeme svoju vesmírno-embryonálnu esenciu vo viac integrovanej forme. Vnímanie prepojenia s galaxiou cez pupočnú šnúru nám môže ponúknuť hlbší pocit, že sme súčasťou všeobklopujúceho, vyživujúceho prostredia, ktoré je nekonečné. Podobné obrazy poznáme z meditácii východných systémov, ale aj z kranio-sakrálnej terapie. Len jazyk v ktorom sú tieto obrazy opisované sa líšia. To čo zažívame pri dlhej vlne, alebo dynamickej statike (?) je podobné hlbším stavom meditácie.

V tomto prostredí, vzdúvajúcom sa kozmickom Poli, je telo v akte neustálej zmeny a obnovy. Organizmus v jeho Kozmickej Anatómii je v jeho absolútnej plnosti, kde neexistujú žiadne požiadavky či potreby.

Vzorce určené na prežitie ustúpia z javiska, nie je tam už potreba pre vytváranie špecifických vzorcov alebo pre nadbytok akéhokoľvek druhu. Všetko je v rovnováhe. Kozmická Anatómia nevytvára vzorce, pretože to nepotrebuje. Netýka sa jej prežitie na bežnej úrovni.

Ak si predstavíte extrémne spomalenú chobotnicu, ktorej chápadlá sa rotačne predlžujú a strácajú sa v nekonečne, toto je približný opis a pocit tkanív Kozmickej Anatómie. Určitý, veľmi komplexný super-organizmus vo fraktálnom usporiadaní.

Bio-psycho-energeticko-spirituálne tkanivá, ktoré sa blížia k svojmu limitu v roztiahnutí sa do priestoru, sa pohybujú veľmi, veľmi pomaly. Pri tak pomalých rotáciách a vzdúvaní sa je ťažké nájsť akúkoľvek efektivitu výkonu, či presnú rutinu. Nachádzame sa vo veľmi odlišnej krajine, kde výkon a rutina už nemajú svoju funkciu.

Prešli sme cez reflexom ovplyvňované, zmysluplné, lineárne pohyby v Kultúrnej Anatómii, do inter-penetrujúcich vĺn a vzdúvania Primárnej Anatómie, až ku neprerušovanému pohybu jemnulinkých vlákien v našej Kozmickej Anatómii.

V niektorých chvíľach, ako by sa celý organizmus zmenil na vlákna. Napríklad, jemný pohyb hlavou môže vytvoriť vlnenie na chodidle, potom sa pohyb postupne rozčerí v oblasti pupku, jednu nosnú dierku premení na laterálny prierez, a v druhej zase rozčerí vzdúvanie. Mohli by sme povedať, že všetky bio-informácie prichádzajú v špirálovom pohybe, a rýchlosť a hustota špirály určuje druh informácie, ktorá sa následne rozkóduje. Ako sa ponárame hlbšie a hlbšie, veľmi s—-p——o———m——a——l—-í—————m——e.

Staneme sa tak pomalými, že všetok fyzický hluk zmizne. Už sa viac nevzdúvame s inter-penetrujúcimi vlnami. Ak by sme našli vlnu, bola by tak spomalená, že by sme ju prestali kvalifikovať ako vlnu. Predstav si, že plávaš v mori a pred tebou je vlna a tá sa náhle zastaví, vznáša sa, je len zavesená v priestore, všetko je roztiahnuté do nekonečného ticha. Skôr ako vlnový pohyb, vidíme dlhé intervaly rozpínavého pohybu, kde celé telo udrží pohyb bez námahy počas dlhšieho časového úseku. Poznamenávam, že byť v pohybe bez námahy dlhší čas, človek musí byť podporovaný “širším poľom”.

Naše vedomie má teraz príležitosť pre úplne nové spôsoby vnímania, v ktorých si vyvinieme unikátny zmysel pre pozornosť a všímavosť. Osobná história a príliš seba-orientované záujmy už viac neprehlučujú našu pozornosť. Tá je teraz vo viac bezčasovom prúde existencie.

Tieto pohyby nedávajú zmysel v našom konvenčnom ponímaní reality a pozeraní sa na veci, nie sú manifestáciou nášho lineárneho vedomia. Môžeme povedať, že sa uvoľňujú ďalšie aspekty nášho organizmu, pretože vrstvy, ktoré tieto hlbšie stupne bytia utlmujú, sa postupne vyparujú. Rôznorodé sekvencie pohybov (často kombinované so zvukom) sa stávajú príležitosťou pre štruktúru tkanív, komunikovať mnohými spôsobmi. Do systému tela a vedomia príde tešiace sa rozčerenie.

Dr. Valerie Hunt nazývala tento fenomén “Scalar Wave”, ktorý definovala ako stojacu vlnu, ktorá reprezentuje vlnu tvorenia. V nej je obsiahnuté VŠETKO, v ligotajúcej sa plodnosti. Všetka dualita, polarizovanie, všetok pohyb končí v tomto momente absolútnej nehybnosti. Veľmi zjednodušene povedané, stojaca vlna sa vytvorí pri zbiehaní dvoch vĺn podobnej frekvencie pod tým správnym uhlom. Vytvorí sa nulová, alebo stojaca energia, kde je prítomna Vesmírna Plnosť.

Naše telá začnú vytvárať pohyby, ktoré by naše konvenčné západné mozgy nikdy nenapadli, a ani by ich nedovolili. Usporiadanie tkanív je také, že sa nedá porovnať s nijakou mapou, akú sme kedy namaľovali. Pohyby sa neopakujú, a každý okamžik je záhadným objavom. Pohyby, ktoré sa zdajú zložitými, či niekedy až nemožnými, sú jednoducho dosiahnuteľnými pomocou oslobodených, odľahčených tkanív.

Expresivita kreativity sa vylieva podľa toho ako sa hýbeme a rozmýšľame. Ak bola niekedy predtým potreba pre oslobodenie myšlienky, tak to bolo práve TERAZ.

Ak by sme pozorovali niekoho, kto sa hýbe spôsobom, ktorý je sprevádzaný Kozmickou Anatómiou, v jeho alebo jej tvári by sme videli absolútnu nevinnosť. Akoby sa záťaž minulosti uvoľnila, zmazala, a ostáva výraz, ktorý môžme vidieť u bábätiek. Je v nás hlboký vnútorný pokoj, máme pocit jednoty, a dá sa povedať, že človek v tomto stave práve dostáva najesť kozmickej výživy. Ako  sa individuálne “pole” človeka prepája s tým väčším poľom, osobná história, či história skupiny, zaniká. História existuje v inej, viac limitovanej Anatómii.

V tomto stave je málo “hluku”, potrieb, požiadaviek. Kozmická Anatómia dokončuje našu potrebu “niekam patriť” alebo “s niečím sa spojiť”.  Často sa môže zdať, že náš príchod do tejto reality, špeciálne v modernom živote, je sprevádzaný nedostatkom spojenia, hlbšieho kontaktu. Od pôrodu, cez výchovu, či vzdelávanie, komunitný život. Neskôr každý kúsok nášho tela môže žiadať , aby naše vzťahy naplnili tieto šepkajúce zármutky. V Kozmickej Anatómii sme napojený na Prúd,  v ktorom sa naša základná ľudská potreba doživuje a plní.

Kozmická Anatómia mení jazyk do pre-lingvistických zvukov, prináša nový druh rozhovoru. Ticho sa strieda s rôznorodými vrstvami a frekvenciami zvuku.

Človek sa stáva vedomý frekvencií, ktoré sú zvyčajne mimo dosahu bežného sluchu. Tieto frekvencie sú tu stále prítomné, avšak nie sme si ich vedomí, alebo taktiež nevieme ako sa s nimi prepojiť. V stave hlbšieho ticha, pokoja…expanzie a nehybnosti, …človek môže pocítiť, ako sú tekutiny v tkanivách tvarované pomocou týchto frekvencií, pretože tomu už nebráni žiadna prekážka.

Musíme zvážiť možnosť, že naše komplexné, tekuté fyzické systémy boli navrhované pre pokračovanie komunikácie s našim prostredím spôsobom, ktorý je za bežným ponímaním času a priestoru.

Znova, naša bio-inteligencia vie presne kam a ako ísť, bez toho aby sme jej dávali inštrukcie. Rieka Života v sebe nesie planetárnu/vesmírnu inteligenciu.

V jej neustálom plynutí, sa vlákna vzdúvajúceho sa šepotu väčnosti prejavujú vo všetkých životných formách, ktoré tu boli predtým, ako sme tu boli my – a všetky boli unášané posvätným duchom vody.

Skúsenosti s Kozmickou Anatómiou vyzývajú k nasledovným otázkam: “Ak by systém organizmu nebol obmedzený časom, bol by stále náchylný vplyvu oslabujúcich okolností? Vie organizmus prekonať genetické slabosti, ak je systém vyživovaný z širšieho poľa?”

Môžeme to nazvať pohybová medicína, frekvenčná medicína, …práca s informáciou širšieho poľa…Naše bytie sa dá roztiahnuť, od žitia v pralesoch, či púštiach, cez mestskú džunglu naplnenej hlukom dopravy, do pre-historických hĺbok morí, až ku návratu do Zdroja, kde je celistvosť a žiadne chcenie. Naše telo a bytie je veľmi komplexné.

Kozmická Anatómia nás vezme do neobmedzených krajín, kde môžeme znovuobjaviť BYTOSŤ, ktorá  rozpulzováva jeho, alebo jej posvätnú pieseň v našich tkanivách.

TAG
RELATED POSTS

LEAVE A COMMENT