Čo je kranio-sakrálna terapia?

Kranio-sakrálna terapia pochádza z osteopatie, ktorej zakladateľom je Andrew Taylor Still, ktorý žil v 19.storočí. Slovo osteopatia sa skladá z dvoch slov, latinské slovo “osteon” znamená kosť, a “pathos” znamená “trpieť”. Takýto názov môže naznačovať, že osteopati sú “lekári kostí”, avšak pôvod tohto slova ide hlbšie. Andrew Taylor Still mal hlboké prepojenie na štúdium celej anatómie človeka. Žiadal nás, aby sme začali u kostí, ale nikdy od nás nečakal, aby sme pri kostiach skončili. Uvedomoval si hlbokú prepojenosť systémov. Nežiadal nás o to aby sme sa exkluzívne zaujímali iba o kosti pacienta. Významom, ako ho on sám opisuje, bolo uvoľnenie štruktúr kostí preto, aby sa v tele vytvoril priestor. Významom tohto “nástroja” práce s kosťami, bolo to aby mohli tekutiny v tele slobodnejšie prúdiť, tým pádom má telesný systém lepšiu funkčnosť a schopnosť sebaliečnia. Ale aj, ako zažila Emile Conrad vo svojom 40 ročnom výskume tela a pohybu, dokonca inovácie nových štruktúr v tele.

Keď sa pozrieme na kosti z emryologického pohľadu, tak kosti sú tvorené embryonálnym mezodermom – tretí zárodočný list. Práca s kosťami, cez kranio-sakrálnu terapiu, alebo aj čchi kung, či continuum movement, nás môže liečiť z tých najhlbších štruktúr. Podporenie pohybu Dychu Života v týchto štruktúrach je to, čo spúšta reorganizáciu systémov, kde sú uložené fyzické, či emocionálne traumy. Nechceme nič meniť, len svojou prítomnosťou, úprimmou zenovou mysľou začiatočníka, podporiť to, čo je tam správne. S trpezlivosťou, vedený vlastnou intuíciou a hlbšou Inteligenciou pracujeme na svojom vlastnom tichu a kľude. Tak sa stáva náš dotyk liečivý, nutrične, ale aj duševne veľmi výživný. Človek podporený takouto prítomnosťou sa stáva odpočinutejším, ale aj pružne-pevnejším na všetkých úrovniach. Či už sa dotýkame jeden druhého, alebo pracujeme so svojim vlastným telom  v rámci vlastnej praxe – v každom jednom dotyku a nádychu, s trpezlivosťou pozývame do svojho tela tú najliečivejšiu silu, lásku. V jej najhmotnejšej podobe. Túto všadeprítomnú silu pekne nazývala Emilie Conrad, „láska ako atmosferická substancia“. A tak, postupnou praxou, krok za krokom, sa touto tekutou láskavou substanciou stávame my sami. Môžeme tak cítiť hlbšiu prepojenosť rôznych častí tela. Tak isto tela, mysle a emócií. Prepojenosť jeden s druhým. S prírodou ale aj hlbokú intímnu prepojenosť s jedným galaktickým oceánom, ktorého sme súčasťou. Čo nám môže dodať v živote hlbší zmysel a dôveru v to, čo Je, práve Teraz.