Anatómia emócií, „Naučená bezmocnosť“ a oscilácia dychu.
Anatómia emócii, „Naučená bezmocnosť“ a oscilácia dychuKeď pripútame malého slona reťazami k stromu, bude sa všemožne snažiť oslobodiť sa. Bude to naozaj urputný boj. Nejaký čas. Po určitom období to vzdá a zistí, že to nemá význam a nedá sa s tým nič robiť. Reťaze sú príliš silné. Postupne sa naučí, že bojovať za svoju slobodu je absolutne zbytočné a márne. Keď ten slon vyrastie, má veľa sily a energie, túto energiu však už použije len na to, čo mu povie jeho pán. Jeho pán však už vôbec nepotrebuje reťaze, slon si ich vytvoril sám. Naučil sa, že to nemá význam. Jeho rodičia a starši sloni okolo to majú veľmi podobne. Tak isto kedysi dávno niekde stratili svoju Silu. Bezmoc sa stáva podvedomá kolektívne voľba, ktorá je už známkou normálnosti a bežnosti.
Tento mechanizmus poznáme aj my, ľudia. A nie je vôbec nový. Písal o ňom už Platón, kde opisoval mýtus o jaskyni. Je jednou z jeho slávnych alegórií o ľudskej spoločnosti a viery vo vyššie sily. V našej dobe už nemáme moc veľa silných vplyvných básnikov, ktorých by sme naozaj počuli. Máme skôr filmy. Témy, ktoré nájdeme v Platónovej alegórii o jaskyni nájdeme aj v japonoskom filme “Ghost in the Shell”, ktorý bol veľkou inšpiráciou pre film “Matrix”, ktorý mnohí z nás poznáme a vidíme v ňom veľa paralel na súčasnú dobu. Téma vyšších síl a moci tu proste bola už veľmi dlho.
A je tu už tak dlho, že mnohí z nás sa už prestali pýtať. Učíme sa od ľudí, ktorí sa naučili svoju bezmoc od tých starších bezmocých. Podobne ako v príbehu Platóna, dívame sa do malých elektorinckých skriniek a tie nám ukazujú rôzne príbehy, ktorým veríme, že sú pravda. Kričíme, zosmiešňujeme, alebo dokonca útočíme na kohokoľvek, kto by nám chcel povedať o našich reťaziach. Reťaziach v našich mysliach, ale aj telách. Doba sa zmenila, avšak mechanizmus je veľmi podobný ako v starovekom Grécku.“Naučená bezmocnosť“ je pojem, ktorý je založený na pokusoch so zvieratami a neskôr aj štúdiou s ľuďmi, ktorá potvrdzovala určitý mechanizmus modelovania správania. Ak sa naučíme, že nemôžeme kontrolovať averzívny podnet, upadáme postupne do stavu bezmoci a demotivácie. Keď sa chceme pozrieť na našu slobodu voľby, na náš spôsob rozmýšlania, je dobré sa pozrieť z akého miesta v nás vychádzajú vlastne naše voľby. Hnev, súcit, vôľa spoloupracovať s ostatnými, alebo sa vymedziť a silno ohraničiť a hľadať bezpečie.
Život v tejto realite je o oscilácii. Nádych a výdych, tep srdca, perilstatika, elektromagnetické vlny mozgu, emócie, myšlienky, ale aj sociálna interakcia…žijeme v dvoch protipóloch. Je to kontinuum pohybu. Napríklad dva extrémy pohybu môžu byť na ľavo a jeden na pravo. Ak sa moc vychýlime, spadneme. Zvykneme hovoriť, že „zlatá stredná cesta“ je to, čo je najzdravšie. Nájdeme tam najviac rovnováhy. Fyziologickej, chemickej, hormonálnej, mentálnej, emočnej a duševnej,…ale aj tej sociálnej a vzťahovej rovnováhy. Je to proste očividný mechanizmus, ktorý poznajú všetky kultúry sveta. Bez rozdielu. Pri téme stravovania, radi hovoríme, že je vhodné jesť „z každého trošku“, jesť striedmo. Budhisti praktikujú vo svojom živote „Strednú Cestu“. V psychoterapii je pomáhané klientom ísť z extrémov protipólov myslenia a emocionality. Ak napríklad nevieme prestať byť nahnevaný, môžeme cítiť počas celého dňa potrebu sa neustále brániť a rigidne vyhradzovať. Ostávame slepý a hluchý. Tieto metafory nájdeme aj v sociálnych systémoch, kde sa ľavica vyhradzuje proti pravici, a naopak. Jedna strana zvyčajne silno nadáva na tú druhú a bojuje s ňou. Ak sme zaseknutý v extrémoch protipólov, tak máme silnú tendenciu démonizovať ten druhý protipól. Ak sa deje takáto silná polarizácia, tak zvykne vyvstať v spoločnosti veľa agresie, alebo paralýzy. Stráca sa zdravá oscilácia v tele.
Nevieme zľahka dýchať, bije nám srdce od rozrušenia a emócii, napnú sa svaly do kontrakcie, stiahnutia alebo prílišného vystrkovania hrude, či arogancie ako symbolu sily. Alebo naopak, skolabujeme. Odpojíme sa. Aj fyzicky, aj sociálne.
To všetko ovplyvňuje tonalitu nášho nervového systému a tá silno ovplyvňuje to, ako myslíme a cítime. Ak nenájde ľavá ruka s pravou súznenie a dialóg, ostane náš systém vykrivený, nefunkčný a desintegrovaný. Agresívny, alebo zamrznutý. Ak sa dva extrémy nebudú snažiť o nájdenie svojho spoločného equilibria, stredu, ktorý ich spája,…tak ostane systém navždy chorý.
Už sme v tom tisícky rokov. Voľba je na každom z nás. Začať však musíme u svojej vlastnej oscilácie, schopnosti dýchať, cítiť a pružne myslieť. Ak pochopíme naučenú zdedenú bezmoc, reťaze v našich vlastných telách a mysliach, možno raz zažijeme skutočnú slobodu a hlbokú demokraciu. Ako o nej písal Arnold Mindell: „Hlboká demokracia nie je o tom aby sme menili jeden druhého, ale o tom, aby sme sa spoločne učili ako sa vzťahovať jeden k druhému.“
Pre mňa osobne, je šírenie povedomia o somatickej psychológii, interaktívneho pohybu, holotropného dýchania a tréningu všímavosti určitý somaticko-kontemplatívny aktivizmus. Pretože silno verím, že ak nezmeníme schopnosť vzťahovania sa jeden k druhému, náš systém ostane naďalej extrémny a chorý.
Ku akémukoľvek extrému sa pridružujeme, tá najodvážnejšia voľba, ktorá si vyžaduje obrovskú dávku kuráže, je cítiť svoju zraniteľnosť. Priznať si veci. A tým sa myslí aj odvaha povedať, ako píše učiteľka zraniteľnosti, Brené Brown – „I don’t take this bullshit anymore.“ Vedieť povedať láskavé, ale priame „Na toto ti serem a nejdem s tým“. Vtedy, keď vidím, že niekto len tliacha bez hlbšieho obsahu a zmyslu, starený vo vlastných asociáciách, reakciách, emóciách . A pritom nás veľmi sebavodomo chce niekam viesť, presviedčať, či dokonca do niečoho nútiť. Byť zraniteľný neznamená sa len kúpať vo vlastnej traume, ale zraniteľnosť je aj roztrhnúť reťaze komfortu a vykročiť, ukázať svoju silu. Nie detinsky, infantilne. Ako sa hovorí, „Otvorená myseľ, nie je pes na na metrovej reťazi.“ Ale skôr pokojne, pevne, ale dostatočne jasne. V tele máme rôzne vrsty a tendencie. Na to aby sme ich vedeli rozpoznať a vidieť kedy sa čo zapína, či kolabuje. Na to potrebujeme spomaliť a naučiť sa cítiť. Krok za krokom.
Aj to je embodiment, somatická psychológia. Kontemplačná-meditatívna prax. Aspoň tak, ako tomu rozumiem ja cez svoje filtre. Zatiaľ.
Verím, že našou spoločnou úlohou je učiť sa niečo viac o tom, čo je to byť človekom.
Čo všetko nás vnútorne organizuje, hýbe a spoločne budovať vzájomný rešpekt a spoločne sa starať o kontinuum pohybu života. Ísť do tela, znamená konfrontovať sa so všetkým čo tam nájdem. To chce veľa sily, zraniteľnosti, láskavosti .ale aj pevnosti, odvahy požiadať o pomoc a veľa úcty a rešpektu ku sebe a ku ostatným.
Veľa láskavosti, ale aj pevnosti. Dnu ale aj von. To je širšia sociálna tensegrita. Rovnováha v bytí, rytmus oscilácie tela a dychu, a rovnováha myslenia.
Ja osobne sa mám čo učiť do konca života.
A ja chcem.
Lebo viem, že som súčasťou veľkej tensegrity. A záleží na tom, ako túto tensegritu podporím. Aj keď v malom, ale podporím. Ide o to, či podporím v sebe život, dych, …alebo nie.
Len zo seba zotriasť ten naučený program „naučenej bezmoci“ a spojiť sa viac so svojou Silou.
Tak akurát. (wu-wei)