blog

Stratí sa odkaz prapôvodného sna našich predkov v technologickej dobe chaosu?

By on 5. novembra 2015

Čas, v ktorom sa nachádzame, je absolútne fascinujúci. Toto vzrušujúce obdobie prináša veľa nového, avšak, s tým všetkým, novým, prichádzajú aj nové otázky. Chaos, ktorý v nás niekedy vzniká pri pretlaku informácii z kníh, televízie, či internetu sa niekedy môže zdať extrémne neprehľadný a zaťažujúci. Nikdy v histórii nemuseli ľudské bytosti čeliť toľkým bajtom informácii. Eric Schmidt (CEO serveru Google), v roku 2010 na technologickej konferencii v Kalifornii spomenul veľmi zaujímavú štatistiku. Podľa Schmidta vyprodukujeme každé dva dni toľko informácii, koľko ľudská rasa nevyprodukovala informácií od vzniku civilizácie, až do roku 2003. To je okolo 5 exabajtov dát!

Niekedy je táto vlna informácii taká silná, že veľa ľudí rezignuje, alebo jednoducho ďalšie informácie ignoruje, a vytvorí si svoju bezpečnú zónu. Miesto kde si vytvoríme určitý koncept, pohľad na vec, ktorému rozumieme, a cítime sa v ňom bezpečne. Čo je absolútne v poriadku – potrebujeme mať základ a pevnú pôdu pod nohami. A hlavne čas na prežívanie svojich dní a toho, čo sa deje okolo nás a v nás. Avšak prílišné uzatvorenie sa informáciám, kŕčovitého držania sa konceptov, alebo hľadanie len zážitkových foriem učenia môže znamenať aj vytvorenie intelektuálnych blokov či lenivosti. To môže viesť k vytváraniu si stvrdnutých postojov, silných názorových systémov, ktoré nás brzdia v ďalšom rozvoji.  Tieto mechanizmy nám bránia v používaní vlastnej logiky, emočne vyspelého a inteligentného úsudku. Všetky systémy sebarozvoja sú o rovnováhe, a to znamená aj o rovnováhe medzi praxou a vedomosťami. „Vhodná prax, vhodné informácie a vhodný učiteľ.“ – podľa klasických textov sú práve toto absolútne základy pre osobný pokrok.

Skvelý učiteľ a študent jogy, Krishnamacharya, ktorého prezývali aj „otec modernej jogy“, to vyjadril takto:

„Without right knowledge, one can mindfully do a wrong practice.“ – Bez správnych, vhodných informácií môžeme duchaprítomne robiť nesprávnu prax.

Komplexné jogové úsilie neznamená iba urobiť duchaprítomne každé ráno určitú zostavu cvikov, to je naozaj len malá časť jogovej praxe. Správne jogové úsilie znamená aj samoštúdium a sebareflexiu. Tým, že sa postavíme každý deň na jogamatku, sa z nás ešte múdre bytosti nestanú. Prax je absolútny základ. Ale treba si uvedomiť aj to, čo chápeme pod pojmom praktikovanie. Rozvíjame v sebe štyri inteligencie: mentálnu, emočnú, duchovnú a fyzickú. Je dôležité si uvedomiť veľkú komplexnosť zdedených systémov. A preto aj „správne úsilie“, ak má byť účinné, musí komplexné. Čo nie je v tejto dobe vôbec ľahké. Preto je potrebné sa učiteľov pýtať a pýtať, ak nám niečo nie je jasné, alebo nevieme kde začať. Na to sú tam, aby si s tým poradili. Ak sa vám niekedy stalo, že ste sa chceli niečo učiteľa spýtať, keď ste tomu nerozumeli, a boli ste učiteľom odkázaní na „tradíciu (lebo to tak je)“ a poslaní naspäť do „praxe“, je dobré preskúmať úroveň vedomostí a mentálnej pružnosti učiteľa. A tak isto aj jeho alebo jej schopnosť uznať si, že jednoducho neviem. Nikto nevie všetko. Je v úplnom poriadku nevedieť. Najmúdrejší ľudia v histórii planéty predsa tvrdili, že “viem že nič neviem“. Alebo používali namiesto viem – “domnievam sa, že to môže byť takto.“ Učíme sa dokonca života. Je však dôležité, aby sám učiteľ zotrvával v zenovej „mysli začiatočníka“, nenechal sa zlákať typickými prekážkami, ktoré každému jednému z nás bránia k ďalšiemu hlbšiemu uvedomovaniu: vlastnou mocou­­, jasným videním a strachmi. Verím, že  ostať voči študentom a sebe úprimný, prináša učiteľovi a študentom vzájomnú radosť z cesty a jednoduchosť bytia. Ak sme absolútne autentickí v tom, čo zdieľame, ak ostávame pravdiví sami k sebe, nikdy nemôžme byť neúspešní. Pretože úspech našu hlbšiu podstatu vlastne nikdy veľmi nezaujímal. Iba vzájomné zdieľanie a učenie sa jeden od druhého.

Mnohí z nás však, snáď zo strachu sa prejaviť v živote sám za seba, alebo zo slepej dôvery nášmu „ideálnemu otcovi či matke“  – archetypálnych vzorcov, v ktorých sa máme tendenciu psychologicky stratiť, kopírujeme štýl učenia svojho „majstra“ či „guru“. Dôvodov môže byť veľa. Na ceste sebaliečenia sa môžeme stretnúť s jednou emočnou pascou vo vzťahu voči učiteľom, trénerom či terapeutom. Je to prenos svojej nenaplnenej životnej potreby mať ideálneho otca či matku na učiteľov. Tak isto sa to môže odzrkadľovať aj v partnerských vzťahoch (anima a animus). Sú to silné archetypálne energie, ktoré idú hlboko z podvedomia. Nie vždy sa dajú ľahko odhaliť. Veľa krát sa na tomto mechanizme vychádzajúcich zo životných zranení ľudí, vedomo či nevedomo, živia učitelia, ktorí zneužijú svoju moc a vytvárajú sektárske systémy. Bezpečnú rodinu. My sa môžeme chytiť na mechanizmus slepej dôvery, ktoré má malé dieťa v rannom  veku vo svojich rodičov. Rodičia sú pre nás malý bohovia, ktorý nám predstavujú realitu. Až neskôr v živote zisťujeme, že nie všetko čo nás naučili, bolo pre nás prospešné. Robili to najlepšie ako vedeli. Taká bola „dohodnutá skutočnosť“, kultúra spoločnosti a ich vlastné vedomie. Zdravé dieťa sa vždy začne stavať proti rodičovským nariadeniam a tak si formuje vlastnú individualitu. Musí byť však na vstup do dospelosti pripravené. Prechod do dospelej masculinity a feminity nie je vôbec ľahký. Veľké percento spoločnosti neprešlo vhodnou iniciáciou, veľa krát len rôznymi formami pseudo-iniciácií. Muži v spoločnosti nechcú prebrať zodpovednosť za ničivé prejavy nezrelých foriem mužskosti, majú z tejto sily strach. Svet je však zaplavený nie len nezrelými mužmi, ale aj tyranskými a hrubými dievčatkami, ktoré sa vydávajú za ženy. Obidve pohlavia musia tak prebrať zodpovednosť za svoju zrelosť. Výstižne o tom píšu Robert Moore a Douglas Gillette  vo svojej knihe (Kráľ, Bojovník, Kúzelník, Milovník): „Nepriateľom obidvoch pohlaví nie je opačné pohlavie, ale infantilná grandiozita a z nej vyplývajúce rozštiepenie bytostného Ja.“

Tak ako musíme dospieť vo vzťahoch k opačnému pohlaviu, tak isto musíme dospieť vo vzťahu k svetu ako takému. Ak máme k učeniu a tradíciám infantilný nezodpovedný prístup, stratíme sa. Ak budeme slepo veriť v mystickú posvätnosť dávnych dôb pred nami, stratíme sa. Žiadna doba predtým nebola viac, či menej posvätná a mystická, ako je práve tá naša doba Teraz. Odľahčime systémy či ľudí, od ktorých sa učíme od božských archetypov a prinesme do učenia viac logiky a obyčajnej ľudskosti. Ak budeme len kopírovať systémy pred nami, svojich ideálnych guruov a svätcov, zabudneme na svoju jedinečnosť a posvätnosť. Nechoďme len po vychodených chodníkoch našich predkov, ale hľadajme TO, čo hľadali oni.

Ak sa slepo chytíme na kopírovanie techniky učiteľa, tak potom nášmu vlastnému učeniu veľakrát chýba logika a cit pre to, čo je v danom momente. Ak určitú techniku, ktorou sme inšpirovaný urobil skutočný majster svojho remesla – dáva to logiku, pretože vie ,čo, a kedy, a s kým urobiť. Ak budem však chcieť kopírovať jeho/jej štýl, niekde inde, s niekým iným a v inom čase, a aj keď budem robiť to isté ako on, či ona – nemusí to dávať v tom čase vôbec zmysel. Pretože kopírujem, neprikladám do ohňa tradície svoje vlastné polienko. Učme sa s úctou a medziľudským zdravým obdivom od majstrov svojho remesla. Ale to najzdravšie pre žiaka je vždy učiteľa zdravo podozrievať. Nestratiť svoju vlastnú logiku a citlivosť. Nezabudnúť na dôležitosť vlastnej skúsenosti.  Musíme byť vnímaví a prispôsobiví času, a priestoru, v ktorom sa nachádzame. Inak môžeme zablúdiť na dlhý čas, pretože to nebude naše vlastné. Niečo, čo máme osobne prežité a pochopené, a vieme to aplikovať nezávisle na situácii. Stávame sa prispôsobiví a vieme používať svoju intuíciu ako nástroj. Potom to čo zdieľame pochádza z hlbokého vnútorného zdroja. A to je omnoho pevnejšie a zrozumiteľnejšie, ako niečo v čo len slepo veríme. Nie len pre nás samých, ale aj pre ľudí, s ktorými to zdieľame. Pretože nám to prešlo cez ruky. To chce však určitú dávku úsilia, času a odhodlania. Bez toho to nejde.

V živote sme si jeden druhému navzájom učiteľmi – či chceme, alebo nechceme byť učiteľom. Nevyhneme sa tomu. Je to naša prirodzená podstata, archetypálna energetická časť našej osoby. A je dobré si túto svoju časť kultivovať a rozvíjať v každodennom bežnom živote. Každý človek si musí vytvoriť svoj vlastný autentický prístup k zdieľaniu systému, ktorému sa venuje (to môže byť aj varenie, čokoľvek, cez čo sa človek rozvíja). Štýl, ktorý je postavený na vlastnom osobnom hlbšom prežití a porozumení. O tomto prinášaní seba do tradičných systémov výstižne píše Gustav Mahle: „Tradícia nie je o modlení sa k popolu, ale o pokračovaní v udržovaní ohňa.“  Každý, kto učí určitý systém prináša do toho seba. Vlastnú osobu, charakter, príbeh. Tomu sa nedá vyhnúť. V každom jedle cítiť aj kuchára, ktorý jedlo pripravoval. Vedomý kuchár praktikuje svoje kuchynské kung-fu a varí jedlo všímavo, duchaprítomne, s úctou a rešpektom voči farmárom, predajcom, kolegom a zákazníkom, ale aj k miestu kde to jedlo pripravuje. K tradičnému skvelému receptu pridáva kuchár s láskou a zdravou pokorou štipku svojej vlastnej esencie. A možno aj trošku nového korenia. Ak mu nebráni strach, že môže pokaziť celé jedlo. Ide opäť len o prax, ktorá posilní sebadôveru a odvahu dať svetu niečo zo seba. Pritom však nestratiť úctu a rešpekt ku predkom, od ktorých sa učíme. Ošetrovať ich odkaz a sen. TO, čo nám vlastne chceli povedať. Aj keď knihu môžeme mať prečítanú už  stokrát – niektoré odkazy v nej pochopíme až po rokoch. To, že počujeme neznamená ešte, že vieme počúvať.

Učenie sa od východných systémov nie je vždy ľahké. Taoisti, jogíni a ďalší, nás učili paradox. A ten sa počúva a chápe bežnou mysľou naozaj ťažko. „Robiť a zároveň nerobiť.“ To je učenie, ktoré sa dá pochopiť len cez meditatívnu prax, kontempláciu a životnú skúsenosť.

„Majstrom sa môže stať ten, kto nechá veciam ich vlastný priebeh. Nemôže sa ním stať ten, kto do nich zasahuje.“ Lao-c´

Ako zároveň nechať ohňu jeho vlastný priebeh a pritom oheň nenechať vyhasnúť? Verím, že je to celoživotné učenie pre nás všetkých. Či už sme vedci, kuchári, lekári, umelci, konštruktéri, obchodníci, novinári,… Kýmkoľvek sme, vo všetkom čo robíme sa dá nájsť TO, cez čo sa hlbšie rozvíjame ako bytosti. Len sa každodenne učiť určitý hlbší cit a vnímanie pre veci. Najskôr objaviť a potom udržovať  napojenie na svojho vlastného vnútorného učiteľa. Nechať sa viesť intuíciou, svojou tvorivou časťou. Nebáť sa prejaviť a pritom zároveň vedieť nezasahovať moc do vecí, ktoré majú svoj vlastný priebeh. Kedy zasahovať a meniť? A kedy nechať veci tak ako sú? Na to aby sme to vedeli rozlíšiť, je dobré v sebe rozvíjať múdrosť a silu. To je joga. Pochopiť Tao a vedieť s tým všetkým tancovať.

Verím, že každý z nás sa môže stať skvelým učiteľom. Len sa nebáť byť nejaký čas nešikovný a neúspešný. V podstate je to veľmi oslobodzujúce. Je tak skvelé dovoliť si byť nešikovný. Byť neustálym začiatočníkom. Do života zrazu príde hra. Objavujeme v sebe dieťa. Nie však už to detinské, vyžadujúce a manipulujúce. Ale „dieťa“ s dospelou masculinitou a feminitou. Oslobodzujúce a veľmi prospešné ako dovoliť si nešikovnosť, môže byť aj to, keď sa v živote naučíme viac relaxovať. Pustíme sa nekonečnej túžby po úspechu. V akejkoľvek forme. Niekedy môže byť naša najvyššia duchovná prax ničnerobenie. Niekedy. A tiež verím v to, že svet už nepotrebuje viac úspešných ľudí. Nekončiaci rast. Svet teraz viac potrebuje vnímajúce, múdre, silné a citlivé bytosti.

Jedna z veľmi základných výziev, ktorým čelia kontemplatívne tradície na západe, je to že bežný praktikujúci sa zapájajú do vysoko sofistikovaných a duchovných techník, ktoré boli rezervované v krajinách ich pôvodu pre mníchov, mníšky, sadhuov, askétov, pustovníkov a hľadajúcich najrôznejších variácií. Ale ako tieto systémy fungujú v kontexte našich rýchlych a komplikovaných životov v dnešnom svete? Túto otázku si kladie veľa učiteľov a praktikujúcich. V západnej kultúre od 70´ rokov vyrástla už jedna generácia učiteľov, ktorý majú toľko šedín, koľko majú bohatých skúseností. Mať možnosť sa učiť od tejto „generácie veľkej zmeny“ zo 60. rokov, je krásne, a veľmi ľudské. Každý z nich prešiel svojim osobným príbehom vlastnej praxe v kontexte manžela, manželky, detí, starnúcich rodičov, finančných potrieb, chorôb a úrazov, hlbokých smútkov, depresií a neurotických stavov všetkých možných podôb. Zdieľajú s nami ich múdrosť, ale aj obyčajnosť, nedostatky, výzvy, ktorým čelia ako ľudia. V tejto rýchlej dobe je zaujímavé sa zamyslieť nad tým, prečo sú kontemplatívne systémy v takej miere pre nás dostupné, a prečo sa stávajú čoraz populárnejšie? Ako nám môžu pomôcť tieto metódy zmeniť naše životy? Dokážu to vôbec? Verím, že áno. Aj keď možno úplne inak ako si na začiatku cesty predstavujeme.

A čo keď tú otázku postavím hore nohami? Ako sa zmení táto prastará prax, keď sa stretne so Západom? Ako tieto kontemplatívne metódy budú prechádzať evolúciou a zmenou, keď sa stretnú s výzvami modernej spoločnosti? Na Západe sa tradičné praktiky musia konfrontovať s demokraciou, technológiami, alternatívnou medicínou, homosexualitou, kvantovou fyziku, prieskumom vesmíru, New Age šamanizmom a s ľuďmi najrôznorodejších kultúrnych či náboženských zázemí. Budeme sa vedieť zodpovedne postarať o odkazy našich predkov? Alebo sa našej infantilnej nedospelej časti podarí celý odkaz stratiť do zabudnutia? Budeme sa vedieť zorientovať v rýchlosti a chaose doby, do ktorej sme sa narodili? To je veľká otázka dnešných dní na našej planéte.

Čelíme globalizácii, nie len materiálnej, ale aj duchovnej. Veľa tradícií sa mení, niektoré sa inteligentne inšpirujú a učia sa jedna od druhej. A ukazuje sa, že to nemusí byť len na škodu, ak to ľudia robia s úctou a citom voči tradícii a jej pôvodným odkazom. Po celom svete nám naši predkovia od Austrálie, cez Indiu, Čínu, Afriku, Južnú a Severnú Ameriku, Európu až po Sibír zanechali odkaz. Rôzne, do detailu prepracované techniky, metódy, ktoré nám môžu pomôcť k pochopeniu, sebarealizácii a zdraviu. Joga je len jedna z mnohých tradícii hodných veľkej pozornosti. Tradícia, ktorá sa neustále vyvíja a mení. Tak ako všetko. Joga nie je nič dogmatické a dané. Jej samotná povaha je dynamická, prispôsobivá a otvorená. Joga, ako entita, sa sama vyvíja spoločne s nami. Niektoré absolútne pravdy ostávajú nemenné a netreba na tom nič meniť, ani prispôsobovať. Iné, relatívne pravdy, si vyžadujú pozornosť orla a vnímavosť anakondy voči času a priestoru. Určitú životnú múdrosť na to, aby sme sa v nich vedeli vyznať a dokázali ich vhodne použiť.

Pôvodné kmene každým dňom miznú, a s nimi aj ich reč a odkaz. Avšak ich sen o bytí v jednote so svojim okolitým, ale aj vnútorným prostredím je stále prítomný. Sen sa nedá zničiť. Ten je neustále tu a nevplýva naň neustála zmena hmoty. S meniacimi sa generáciami sa sen nevytráca, len sa mení prostredie v ktorom ho spoločne snívame. Joga  ako systém, mala to šťastie, že je už stáročia usilovne písomne dokumentovaná a preskúmavaná priamym zážitkom ľudí, ktorí sa pre túto cestu rozhodli. Je to dedičstvo, ktoré si zaslúži úctu. Je to sen tisícov mužov a žien, mnohých generácii. Joga však nie je len doménou Indie. V každej kultúre poznali dôležitosť pojmov celok a spájanie.

V podstate každá civilizácia mala svoje techniky, ktoré sú si jedna druhej veľmi podobné. Len používajú iné pojmy na ich vysvetlenie. Vedecký výskum ukazuje, že s každou jednou rečou, ktorou hovoríme, sa trošku inak dívame na realitu. Reč veľmi ovplyvňuje náš spôsob myslenia. To trochu naznačuje aj veta „Koľko jazykov ovládaš, toľko krát si človekom.“ Momentálne je joga rozvíjaná nespočetným množstvom kultúr, ľuďmi rôznej rasy alebo pohlavia – čo je najvýraznejšia diverzita medzi nami ľuďmi. Najskôr bola joga rozvíjaná dominantne mužmi v Indii a Tibete, momentálne sa to veľmi mení a do sveta jogy pribudlo veľa mužov, ale najmä žien zo Západu. Je potrebné citlivo pozorovať tieto rozdiely a dynamiku. Potom, už len múdro pochopené rozdiely aplikovať do praxe, ktorá je v kontexte s naším vlastným životom.

Iluzórna rozdielnosť môže naozaj priniesť veľký zmätok. Diverzita môže prinášať napätie a chaos, ale aj krásu a užitočné vedomosti.  Podľa toho, prečo sa rozhodneme. Všetko je však jednoduchšie, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Esenciu majú všetky systémy sebarozvoja rovnakú. Záleží už len na našom zámere na to, ako využijeme túto esenciu.

Ak sme k informáciám naozaj citlivý, trpezlivo a logicky ich preskúmavame, a hlavne, nenecháme sa strhnúť vlastnými programami a strnulými názorovými systémami, môžu byť veľmi užitočné. Cesta sebarozvoja si vyžaduje odhodlanie, koncentráciu a silu, ale aj jemnosť, trpezlivosť, otvorenosť, akceptáciu a ničnerobenie. Aj jang, aj jin. Len sa naučiť tancovať medzi týmito protipólmi. Pochopiť  Tao svojej vlastnej praxe.

Predtým, ako začneme s určitým kontemplatívnym systémom, musíme si ujasniť zámer prečo to vlastne robíme. Chceme sa cítiť fyzicky lepšie, trápi nás bolesť chrbta alebo nás trápi chronická choroba, či depresie? Alebo len sa chceme začať viac hýbať, máme radi pohyb, fyzickú expresivitu, umenie pohybu? Či našou motiváciou je skôr prílišný pohyb našej mysle a radi by sme sa cítili psychicky inak, trochu lepšie, vyrovnanejšie a pokojnejšie? Alebo všetko predchádzajúce a ešte by sme vlastne chceli porozumieť aj tomu, prečo žijeme na guličke v nekonečnom priestore a čase, …a načo vlastne? To všetko môže byť naša motivácia, žiadna nie je lepšia alebo horšia. Aby sme si to však čo najviac zjednodušili, môžeme si vybrať len to, čo práve v danom období hľadáme a potrebujeme najviac. Avšak, musíme si dať pozor na jednu nástrahu. Naša myseľ má tendenciu vybrať si len časť z celku. Myseľ si vytvorí tunelové videnie a my prestaneme vidieť širší kontext techník kontemplatívnych systémov. Vtedy môže dôjsť k zraneniu, či fyzickému alebo emocionálnemu. Zranenia nie sú vždy na škodu a určite tam všetci raz za čas zájdeme, ale nemusí zranení byť toľko, aby nám to trvale ublížilo, alebo aby nás to odradilo od cesty.  Veľa ľudí tieto dni širší kontext veľmi nerieši, je príliš komplikovaný a my na to proste nemáme čas. Ale buďme k sebe úprimní, naozaj nemáme čas? Alebo sme len vystresovaní touto dobou a nevieme si určiť priority? Necítime dostatok motivácie, vôle a nemáme dostatok síl sa v živote trochu viac zorganizovať? Však naša prax nemusí byť nič veľké. Stačí priniesť do života trošku viac pozornosti a všímavosti. Ako hovorí A.G.Mohan, skvelý učiteľ, ktorý bol 18 rokov osobným žiakom Krishnamacharyu: „Get Clear, Be Real“. Jeho syn Dr. Ganesh Mohan, náš učiteľ jogovej terapie, nám to pekne vysvetľuje takto: „Na to aby sa tradičná prax stala tvojou vlastnou, je dobré mať jasno v tom čo robíš. Použi to v kontexte vlastného života. Cíť to vo svojom tele. Pozoruj, čo to robí s tvojou mysľou a emóciou. Pozri sa na to, či ti to dáva zmysel. Ostávaj v kontakte so svojim telom, mysľou. A uč sa niečo viac o tom, čo robíš. Potom sa prax stáva tvojou vlastnou.

V dnešnej dobe pojem joga chytila fitnes nálepku. Praktikovanie určitých zostáv, pohybu zlúčeného s dychom a relaxácia. Avšak toto je len nepatrná časť z jogy samotnej. Musíme vedieť rozdeliť, čo je klasická joga a čo je moderná joga, ktorá je veľmi mladá a rozvíjala sa od začiatku minulého storočia. V 60. rokoch prišila do Ameriky nová vlna.  S psychedelickým hnutím hippies, prvými kung-fu filmami, populárnosťou transcedentálnej meditácie, ktorej popularitu zvýšila vo veľkej miere kapela Beatles, sa začalo v Amerike diať niečo veľké. Ľudia, ktorí boli vládou vtiahnutí do vojnových konfliktov túžili po zmene. Príchodom mnohých učiteľov z Tibetu, Indie, Japonska a Číny sa začala veľká duchovná a psychedelická revolúcia. Tá trvá dodnes. Hippisáci a punkáči, už teraz v kravatách a sakách, či bielych plášťoch bojujú v prvej línii vedeckého výskumu, politiky, ekonomiky, či rôznych iných sociálnych štruktúr, za to, za čo bojovali aj ľudia dávno pred tým. Evolúcia vedomia na planéte. Ale už to robia trochu inak. Rozumnejšie ako v 60. rokoch. Poučili sa, ale nevzdali sa. Joga a bojové umenia však čelili a čelia veľkej výzve. Kulte tela a súťaživosti, ktoré sú vo svete tak silno propagované v médiách. Systémy, a prístup k ich zdieľaní, sa začali trieštiť až tak, že sa pôvodný odkaz niekedy zdá v nedohľadne. A preto je neustále potrebné si pripomínať pôvodný odkaz a zámer. Bola by veľká škoda keby sa vytratil.

Praktikovanie pozícií a pohybu je jedna vec. Potrebná a užitočná. Avšak, druhá vec je samoštúdium, rozvíjanie priateľskosti, múdrosti a súcitu – všetky tieto aspekty tvoria jogu. Vzniklo veľa učiteľov, a s týmto počtom, aj veľa otázok čo vlastne znamená „robiť jogu“.

Joga je o koncentrácii, ale nie každá koncentrácia je joga. Tým, že sa naučíme sústrediť na jeden bod, do toho dýchať a hýbať sa, ešte neznamená, že robíme jogu. Aspoň tak ako nám ju predali študenti a učitelia jogy pred nami, ktorí tento metodologický systém pre nás preskúmavali. A mnohí tomuto  prastarému vedeckému smeru venovali celý svoj život. Teraz by vedci asi protestovali. Ale aj naše ponímanie vedy, okrem iného, sa niekam stratilo popri tom, ako ľudská rasa vyňala časť z celku. Moderná veda stratila kontakt s duchom a to je kameň úrazu, dôvod deštrukcie a skazy na planéte. Ako keď dáte dieťaťu príliš zložitú hračku, s ktorou nevie narábať. Máme príliš veľké technické možnosti a schopnosti, ale tie ďaleko predbehli schopnosti ducha, vedieť rozlíšiť a vidieť hlbšie súvislosti, pochopenie Celku. A aj samotná joga, akosi s rýchlosťou tejto doby a naším zaužívaným tunelovým videním pomaly stráca ducha. Pri pozorovaní toho čo sa deje v pre-ezoterizovanej dobe, aj svoju bezpečnosť. Je veľa prípadov, kde neboli ľudia na hlbšie techniky proste pripravení. Ak sa chceme hrať logicko-nelogickú strategickú hru, je dobré pozrieť si aj návod. V dávnych dobách si jogový učitelia vyberali svojich študentov. Veľa z nich aj odmietli, lebo videli, že ešte neboli vnútorne pripravení. V dnešnej marketingovej dobe je to naopak. Marketingový duch tejto doby je na love na jogového zákazníka. Väčšinou doručenie dobrého pocitu z intenzívneho work-outu. Alebo príjemné pocity z uvoľnenia a hlbšej relaxácie. To je pre nás moc dôležité a potrebujeme to ako soľ. Uvoľniť sa  a naučiť sa relaxovať. Ale časom sa stáva z jogy tak trochu „wellness and spa“ produkt. Potom sa joga môže stať len ďalšou drogou na utíšenie potreby našej, už tak silnej, závislosti na príjemných pocitoch. Môžeme sa zacykliť v bludnom kruhu. Joga nie je len o príjemných pocitoch, ale aj naopak. Je o znášaní aj toho nepríjemného a ťažkého v živote. Tomu sa nevyhneme, či chceme či nechceme. Učíme sa ako byť silnejší a prispôsobivejší životným podmienkam. Ostať však pritom otvorení a súcitní. Joga a jej hlavná časť- meditácia je v podstate iniciácia, ktorá nám môže pomáhať oslobodiť sa od utrpenia. Tento fyzický či emočný stav zažíva každý, niekedy stačí málo – trochu zaprší alebo je príliš teplo. Joga nás neoslobodzuje od bolesti. S bolesťou si však vytvárame iný, intímnejší vzťah. Možno ju neskôr pochopíme ako reč, ktorá nás chce len dobre nasmerovať.  Moderný uponáhľaný človek, ktorému niekto ukradol čas a nevie sa preto zastaviť, však hľadá v joge veľa krát len pozitívny hormonálny zážitok, relaxáciu bez ďalšej vnútornej práce, osvieženie pred ďalším kolom stresu a utrpenia. A tak, podvedome a nevedome, unikáme od bolesti, ktorú zažívame vo svojich životoch. Joga je však o tom pozrieť sa na realitu tak, aká naozaj je. Pozrieť sa, priamo a s odvahou, aj na svoje tiene. Nie je to o unikaní do svetla. Kontemplatívne systémy nás učia byť v jednote so všetkými svojim časťami. Tak isto ako aj s neustále sa meniacimi kvalitami vonkajšieho sveta.

V tejto veľkej rýchlosti dní sa nájde naozaj len málo času na to, pozrieť sa na veci hlbšie. Aj v samotnej joge sa stávame niekedy veľmi materiálnymi, instantnými a rýchlymi. Nevieme sa už zastaviť a vytvoriť si svoj vlastný priestor na hlbšiu introspekciu. A tak tou veľkou rýchlosťou, ktorou prežívame svoje unikátne a vzácne životy, ostávame len na povrchu. Ako keď hodíme plochý kameň na hladinu v nádeji, že sa veľa krát od hladiny odrazí. V tej rýchlosti sa kameň nedokáže ponoriť, skáče po povrchu. Čím viac sily do toho dáme, tým viac skáčeme po povrchu. Na to aby sme pocítili hĺbku a obsah Celku, musíme spomaliť a s meditatívnym kľudom sa ponoriť. Dovoliť si bez pocitov viny alebo hanby venovať sa len sám sebe. Ísť na chvíľu dnu a nebáť sa intenzity, ktorú tam môžeme nájsť. S týmto ponorením si môžeme uvedomiť ďalšiu dimenziu, nový priestor. Vtedy možno zistíme, že nie sme len bytosť letiaca časom a priestorom, bez obsahu a smerovania. Ale môžeme postupne nájsť aj novú hĺbku a neopísateľnú kvalitu reality v ktorej žijeme.

Okolo nás, a v nás, je určité pole, ktoré svojou kvalitou pripomína vodu. Ale skúste vysvetliť rybe, že je vo vode! Najskôr sa tá ryba musí stíšiť a začať cítiť svoje telo. Potom možno zistí, že veci okolo, ktorých je súčasťou majú aj hlbšie subtílnejšie mechanizmy, ktoré sa dajú časom pocítiť aj cez naše fyzické telo. Rumi to napísal elegantne: „Za ideami dobrých či zlých činov, je Pole. Stretneme sa tam.“ Niekto to nazýva jednotné kvantové pole, niekto akáša. Ale v podstate je to to isté. Ak sa chceme ponoriť, musíme spomaliť. Nájsť si na to čas, dovoliť si to, dopriať si to. Karel Čapek tomu hovoril „zahálka“. David H. Thoreau, spisovateľ, ktorý veľmi ovplyvnil Martina L .Kinga či Mahatma Gándhiho, toto vytváranie osobného priestoru nazýval „leisure“. Niektorí to volajú rozjímanie, iný odlúčenie na samote v lese, alebo v meditačnom centre. Jednoducho povedané, je to o venovaní si času na to, aby sme si vytvorili priestor, kde môžeme pustiť to staré a vpustiť to nové.

Naša doba je plná mužskej energie. Impulzívnosti, rozpínavosti, dosahovania, stability, odhodlanosti, explozívnosti a zanietenosti pre vec. Veľmi užitočná a potrebná energia. Ak je v rovnováhe so svojim protipólom. S touto energiu kameň letí naozaj ďaleko a vytvorí krásne kruhy na hladine. Ale až keď sa táto energia spomalí, vstúpi kameň do jinovej energie a pomaly klesne do vody. Do vodného poľa, kde má všetok čas sveta na to, aby rozjímal, zaháľal na dne jazera, bol chvíľu v pokojnom ústraní a meditoval.  Ak by tam však bol príliš dlho, mohlo by mu opäť uniknúť, aké je krásne byť na slnku, so všetkým tým nádherným nad povrchom jazera. Aké je neskutočne zábavné sa, len tak, skackavo kĺzať po hladine pokojného jazera. Všetko musí byť v rovnováhe, aj impulzívnosť, aj odovzdanie sa. Ak je niečoho veľa, vzniká pretlak alebo naopak apatia.

Preto, aj naša prax musí byť vyvážená. Je dobré vedieť odkiaľ kráčam, a kam by som sa chcel dostať. Pred tým ako začnem svoju prax, je vhodné ujasniť si zámer. Odtiaľ sa rozvíja nasmerovanie našej cesty. Napríklad, ak som v živote príliš aktívny a neviem nikdy spomaliť, potrebujem praktikovať viac statiku. Ak sa neviem pre nič v živote rozhýbať, chýba mi energia, potrebujem sa rozprúdiť. V joge sa to nazýva praktikovanie protipólov. Máte nadbytok jedného, praktikujete ten druhý.

Paradoxne, niekedy sa stáva to, že ak je príliš veľa pretlaku a stíšenie neprichádza ani do úvahy, praktikujeme dynamiku. Až kým sa ten pretlak neuvoľní. Dynamické, ale vedomé pohyby dokážu pekne uvoľniť telo, rozprúdiť energie a pripraviť nás na statickejšie formy. Tam cez určité teechniky transformujeme oheň na vodu, príde ich harmonické prepojenie. Dychovými technikami, pranajámou, túto nadobudnutú vitálnu energiu transformujeme do jemnejšej psycho-aktívnej energie, ktorá nám pomáha rozvíjať zmysel pre hlbšiu koncentráciu. A kde je hlbšia koncentrácia, tam onedlho príde aj meditácia. A tu sa začína cesta k pokojnej mysli, hlbšej všímavosti, životnej spokojnosti a súcitu. Súcit nie len s ľuďmi v našom živote , ale hlavne aj s nami samotnými.

Pokiaľ moderní, už veľakrát dospelí, chlapci a dievčatá vezmú nevyhnutnosť vlastnej iniciácie z detstva do dospelosti tak vážne ako ich kmeňoví predkovia, tak sa snáď môžeme dožiť konca počiatku svojho druhu, a nie počiatku jeho konca (Moore­ a Douglas, 2001).  Práca na našej vlastnej dospelej  masculinite a feminite nebýva vždy ľahká. Kľúčom je zotrvať koncentrovaní a napojení na svoj zdroj sily a múdrosti. Týmto spôsobom sa môžeme stať jeden voči druhému viac všímaví a tolerantní.  Ak naše spoločné kroky budú poháňané nezlomnou vôľou si vzájomne porozumieť, tak silno verím, že to našu cestu veľmi uľahčí a pomôže naplniť naše vnútorné svety hlbokým pocitom dôvery a priateľskosti. Ak nevieme ako na to, stačí sa napojiť na vznešený sen a skúsenosti našich predkov. Snažiť sa naozaj počuť ich odkaz, odhodlane na sebe pracovať a navzájom si pomáhať porozumieť múdrosti nášho prapôvodného kmeňa. A zároveň, nebáť sa prejaviť tak, ako to skutočne intuitívne cítime a ísť za tým novým a neznámym, čo nás volá. Lebo práve my žijeme tu a teraz, v tejto mystickej dobe. Máme s tým priamy kontakt, a je našou úlohou, sa v tom naučiť pohybovať. Ale už bez slepej detskej pripútanosti na tradíciách predkov, ktorých funkčnosť už dohára s meniacim sa časom. Zdá sa, že v tomto bode už s láskou púšťajú našu ruku, tak ako to robia naši rodičia, keď vylietame z hniezda do dospelosti a veria, že nájdeme svoj vlastný odvážny sen. Víziu, ktorá nám bude dodávať silu a vieru v dobe plnej duchovných, ale ja technologických výziev. Verím, že ľudská rasa dokáže aj naďalej rozvíjať spoločnú mierumilovnú reč. Prehĺbi svoju úžasnú schopnosť sa navzájom inšpirovať a učiť, a bude tak môcť spoločne tvorivo prežiť skutočne zaujímavý a fascinujúci čas na tomto mieste. Mieste, kde sa tisíce kmeňov stávajú jedným. Voľba, ťažiť to pekné a múdre z inakosti, je teraz na nás.

TAG
RELATED POSTS

LEAVE A COMMENT