AGRESIA, ESTROGÉN, JASNÝ DIALÓG A HRAVÝ BOJ

Agresia, tá nepopulárna téma. Zároveň je všade okolo a nie je jej menej. Zdá sa že naopak.

Veľakrát je agresia tam vonku. Radi by sme ju my sami nemali. Radšej by sme ju videli tam niekde vonku a my boli tými „lepšími“. Niekedy sa agresia prejavuje veľmi očividne. Niekedy pre oči skryto. Skôr ako humor, korektnosť, slušnosť, pokrytectvo alebo žmurkajúci smajlík na facebooku.

Má milión podôb, ale nemení to jej podstatu. Veľakrát je to taký vtipný, nevinný, ale pasívne agresívny zahanbujúci mechanizmus. Nie je to očividná vec, ale niekde ju cítime. Niečo je proste vo vzduchu. Len to nazveme inak, aby to bolo viac prijateľné.

Bez nej by ale asi ani nebola sranda. Humor je niekde na tom postavený. Ide však vždy o mieru a načasovanie. Niekedy je zase agresia život zachraňujúca. Alebo je to už len „spravodlivý hnev“? Záleží… Vždy záleží na mnohých okolnostiach.

Na začiatok článku, chcem napísať, že každá diskusia o agresii si vyžaduje zahrnúť to najdôležitejšie, kontext. Viesť dialóg o agresii bez kontextu nebude nikomu užitočné.

Mojou úprimnou snahou je to, aby to bolo užitočné. Nie je to o tom niekoho dať dolu. Z niekoho robiť lepšieho a z niekoho zase toho horšieho. Sme v tom všetci spolu. Muži aj ženy. Starí aj mladí. Ide len o to nazvať veci pravým menom, nevyhýbať sa zložitým témam a naučiť sa niečo viac o mechanizmoch hnevu a agresie. Pretože ak spoznáme mechanizmus, vieme sa ľahšie naň adaptovať a kontrolovať impulzy. Byť proste všímavý. A cez stelesnenú všímavosť určiť to, ako použijem svoj hnev. Lebo hnev sám o sebe nie je dobrý ani zlý. Ide vždy o kontext a o to, ako presne alebo ako slepo a nešikovne ho používame.

Vzdelanie je kľúč. Hovorí sa. A týka sa to aj práce s agresiou. Má mnohé vrstvy a nedá sa to tu pokryť všetko. Ale spomeňme si aspoň základné mechanizmy.

3 základné formy agresie:

Reaktívna, Proaktívna a Nepriama forma agresia.

Reaktívna je to, keď napríklad matka bráni svoje dieťa. Proaktívna je taká, keď nie je agresia provokovaná a niekto naschvál niekomu ubližuje. A nepriama môže byť maskovaná rôznymi spôsobmi. Nevinné poznámky, humor, rady, intelektuálčenie, atď.

Dva základné smery agresie: Dnu alebo von.

Niekedy agresiu smerujeme dovnútra. Na seba. Keď sa nám zdá, že niečo kazíme, neposúvame sa dostatočne podľa predstáv, keď znovu a znovu zlyhávame, atď. Vtedy vieme obrátiť hnev na seba – acting in. Na vonok láskavo, do vnútra kruto. Niekedy to môže byť fajn, tak sa na seba „zdravo nasrať“ a niekedy to môže byť super-deštrukčné až samovražedné. Záleží na kontexte.

Niekedy agresiu otáčame vonku. Lebo sa nám niečo nepáči. To môže mať pádne dôvody. Ako obrana krajiny, rodiny, dieťaťa. Alebo nemusí to mať žiadne pádne dôvody a sme agresívny len tak, lebo to nevieme regulovať, alebo sa tým proste bavíme a robí nám to niekde dobre. Toto má veľa rovín, odtieňov a dimenzií. Opäť – kontext.

Testosterón alebo estrogén?

Jedným z mýtusov je, že testosterón spôsobuje zvýšenu agresiu. Ale nie je to tak. Testosterón má funkciu určitej podpory, zvýrazňovača – dosiahnuť niečo, urobiť niečo. Ak má niekto tendencie byť agresívny, tak zvýšenie testosterónu zvýši jeho/jej agresiu. Ale ak je niekto láskavý, tak testosterón len spraví určité nabudenie láskavosti. Nezmení to na agresiu. To čo je znovu a znovu namerané a vedecky dokázané, že to čo spúšťa agresívne správanie je estrogén. Veľmi zaujímavý je výskum oblasti mozgu – ventromedial hypothalamus. Viac vo videu od profesora neurológie zo Standford University, Andrew Huberman.

Kortizol a estrogén

Opäť, ten nie dobrý a nie je zlý. Je to hormón, ktorý potrebujeme na distribúciu energie. Zdravá dávka kortizolu, hlavne po ránu je dobrým krokom. Príliš veľa kortizolu môže naopak spúšťať v tele mechanizmy, ktoré zaktivizujú okruhy zodpovedné za agresívne správanie. Tak či onak, telesne orientovaná meditácia je vo väčšine prípadov dobrý nápad.

Regulácia alebo amplifikácia

Seba regulácia je, myslím že vždy, dobrý nápad. Naučiť sa to je skvelý základ pre každého. Muži môžu mať avšak iný prístup k regulácii ako majú ženy. Hormonálne, spoločensky, kultúrne. Záleží kde žijeme. Kultúra, náboženstvo a rodinný systém ako tak taký, to všetko pôsobí na to ako máme alebo nemáme povolené kontaktovať v sebe zložité stavy. Niekedy jeden názorový systém môže narobiť veľa neplechy.

„Muži sú tí zlí, nebezpeční, menej citliví a treba ich dať dole.“ Toto je jedna zo silných myšlienkových štruktúr mnohých žien, hovorí veľmi zaujímavá žena, ktorá bola presne taká, až kým nezistila, že muži sú celkom fajn a stala sa ich najväčšou advokátkou. Alison Armstrong napísala o tom knihu „The Queen’s Code“. To isté sa deje na strane mužov a jedna myšlienka a názorový systém, že ženy sú také a onaké, vytvorí v nás určitý druh emočnej anatómie a vzorcov toho, ako funguje náš mozog.

O potrebe dospieť skvele píše Douglas Gillette Robert Moore. Je to veľmi precízna kopačka do zadku, ale aj otcovské pohladenie. Je to prísne ale aj láskavé. A ma konci knihy hovoria o potrebe kultivovať dospelú mužskú ale aj ženskú kvalitu na planéte. Hovoria nie len o mužoch o prevzatí zodpovednosti za ich vnútornú iniciáciu, ale aj o archetype, o ktorom sa moc spoločensky nehovorí – archetyp „krutého devčátka“.

Každopádne, muži vedia vytiahnuť to najhoršie zo žien. A naopak, ženská agresia, niekedy veľmi spoločensky normalizovaná kastrácia, to najhoršie z mužov.

Mikro-vnútorné dialógy v našej hlave je to, čo neskôr tvorí samotnú makro expresivitu. Záleží čomu my samy v sebe dáme silu. Je to veľa o vzdelávaní sa a spoznávaní rôznych mechanizmov, ktoré nás vnútorne organizujú.

Samozrejme, že záleží aj na vonkajšom prostredí, v ktorom žijeme, genetike, celkovej vrodenej schopnosti sa regulovať a adaptovať. To všetko hrá rolu. Sme super komplexné bytosti.

Veľakrát sa stane to, že ak agresia presiahne určitú mieru, tak spálime vo vzťahoch mosty alebo sa o tom proste nebavíme. Je pre nás zložité sa k tomu vracať bez toho aby sme sa znovu jeden druhého nespustili. Niekedy je ťažké udržať si v tom celom objektivitu.

A objektivita, vzdelanie a jasnosť je absolútne kľúčová k tomu, aby sme rozplietli zamotanosť vzťahových situácií. Medzi mužmi a ženami, ale aj na širšej spoločenskej a politickej úrovni.

Ak si nedovolíme meditatívne spomaliť, naučiť sa regulovať, mať schopnosť byť introspektívny a zručný pri práci s vnútorným dialógom, ale niečo sa aj naučiť o neurovede a základnej biológii človeka, tak môžeme ostať v impulzívnom konaní alebo prehltaní vecí, zamrzaní, odpájaní sa do konca života.

Alebo v inom prípade, ak si zase nedovolíme hnev amplifikovať, čo nám následne pomôže vyprázdniť tlak z nášho systému, tak sa nenaučíme flexibilne adaptovať pri zložitejších situáciách a hnev bude zahlcujúci a oslepujúci. Nebudeme mať dovolené smery pohybu hnevu a rôzne škály hnevu. 

Niekedy to môžem urobiť cez bezpečne vedený hravý boj – cez tréning princípov z bojových umení. Alebo zažiť amplifikáciu cez bezpečný setting. Holotropný setting, s týmito témami pracuje do veľkého detailu viac ako 50 rokov. Aj keď holotropná prax zase nie je veľmi silná v integrácii do bežného života. Ja osobne mám rád kombináciu oboch. Pretože bojové umenia mám prístupné každý deň a sú skvelou integračnou a evolučnou praxou.

A ak nemám dovolené používať svoj hnev cez pohyb, dych alebo hlas, neviem to tým pádom ani zručne používať.

Ak ak to neviem používať, používa to ono mňa. Môžem hnev smerovať nevedomo proti sebe, alebo proti druhým veľmi nezdravým spôsobom. Prípadne môžeme hnev veľmi zneužívať a ubližovať ostatným. V niektorých prípadoch veľmi vedomo a kruto.

Hovorí sa, čo odmietam, to sa zvyšuje. A ak to presiahne nejakú mieru, stávame sa tým a začneme byť pre druhých až nebezpeční. Toho je teraz na svete naozaj veľa.

Silno vermí, že je niekde veľmi užitočné naučiť sa narábať so svojim hnevom. Ak chceme mať viac dýchajúce a živé vzťahy. Bez tajomstiev a divností vo vzduchu.

Láska nie je vždy o láskavosti.

Láska je možno v niektorých prípadoch omnoho viac o jasnosti.

Niekedy o láskavej a niekedy priamočiarej, neochvejnej jasnosti.

To je paradox vzťahov. Yin a Yang nášho bytia.

Aj to je to, čo niekedy volám „Polarity v Synergii“